Prvé tri mesiace s Meliskou

alebo aj tzv. štvrtý trimester

Bože, ale to letí… Keď píšem tieto riadky, Meliska už má 16 týždňov a veru bolo načase obzrieť sa za naším prvým spoločným štvrťrokom. Prvé tri mesiace po pôrode sa zvyknú nazývať aj štvrtý trimester. S týmto pojmom prišiel americký pediater Harvey Karp a v podstate hovorí o tom, že tie prvé mesiace sú náročné nie len pre nás rodičov, ale aj pre bábätko. To si musí zvykať na život von z bruška a často je to pre ňho veľký šok. Niektoré bábätká to zvládajú lepšie, niektoré nie až tak dobre. Bohuvďaka, naša Melisa sa s týmto obdobím popasovala statočne.

Nevyhnutná pomoc

Začnem hneď tým, pre mňa najdôležitejším – mojou mamou. Bez jej pomoci si neviem prvé týždne po pôrode vôbec predstaviť. Priletela za nami 4 dni po pôrode, keď mňa prepustili z nemocnice a ostala s nami mesiac. Tým, že žijeme v zahraničí, bolo toto pre mňa kľúčové. Áno, Marcel si síce mohol vybrať svoju rodičovskú dovolenku, ktorá tu v Španielsku znamenala 5 týždňov, ale rozhodli sme sa ušetriť si ju na leto. Mamina pomoc bola nie len fyzická – navarila, upratala, prebaľovala Melisku a aj ju ona prvýkrát kúpala. Bola ale hlavne aj psychická. Mentálnu podporu treba každej novej mamičke. Popôrodná depresia je veľmi nebezpečná vec a som si istá, že nebyť mojej mamy, určite by som upadla do nejakého toho (zbytočného) trápenia sa. Neskôr prišla aj Marcelova mama a môj tatino, a tak prakticky celé šestonedelie sme mali spoločnosť, pomoc a lásku tých najbližších a veľmi si to obaja s Marcelom ceníme!

Šestonedelie

Ak ste čítali môj blog o pôrode, tak viete, že to nebol jeden z tých jednoduchých. Meliska mi dala zabrať a moje telo bolo po pôrode celkom „kapput“. Prvé dni ešte v nemocnici som nemohla chodiť, lebo som bola anemická a Marcelovi som odpadla v kúpeľni (chytil ma, hrdina <3). Tak ma všade vozili na vozíku. Po stojačky som Meli na ruky ani brať nemohla, lebo sme sa báli, že s ňou spadnem. Kráčanie aj sedenie bolo utrpením. Sedenie viac. Musela som si kúpiť taký ten kolesový vankúš nafukovací, inak to bolo prakticky nemožné. Aj som s ním spávala.

Po príchode domov sa všetko začalo pomerne rýchlo zlepšovať. Dostala som síce silné lieky na zápal a opuch, ale musím povedať, že po cca 2 týždňoch to už bolo ok. Mojím najlepším priateľom bola sprcha. Za túto radu vďačím jednej z mojich naj kamarátok – najjednoduchšie bolo chodiť cikať priamo do sprchy. Prvé dni, týždne sa vám aj tak nepodarí používať toaletný papier a hygiena je veľmi dôležitá. A studená sprcha pomáhala aj na bolesť.

Pre mňa osobne toto obdobie nebolo príjemné, ale trvalo presne toľko, koľko hovorí aj názov a po jeho uplynutí som sa zasa cítila viac ako ja. Čo sa týka váhy, tak tá mi prekvapivo najprv skoro vôbec neklesla. Matematicky mi to ani nedávalo zmysel, keď som si zrátala Meliskinu váhu, to čo mohla vážiť placenta a pod. ale telo ženy sa po pôrode môže naliať vodou, opúchajú nohy, tvorí sa mlieko, skrátka je to chaos. Po týždni od prvého váženia to zasa o niečo kleslo a potom postupne počas šestonedelia klesala váha 1 kilo za týždeň. A potom stop a už sa odvtedy nepohla. Nuž, nepatrím medzi tie šťastlivé ženy, čo porodia a hop, vážia toľko čo na strednej škole. Ale to je ok. Ono sa to dá doporiadku časom a úsilím (ktoré už pomaly do toho vkladám).

Na margo toho úsilia – s kočíkovaním som začala týždeň po pôrode, s ľahším cvičením po vyše mesiaci a po dva a pol mesiaci som začala chodiť na pilates raz do týždňa, špeciálne zamerané na postpartum – teda popôrodné obdobie ženy.

Keď mala Meliska mesiac a pol, tak sme si trúfli aj na malý víkendový výlet pri príležitosti Dňa Matiek. Išli sme cca 3 hodinky autom na Costa Bravu. Meliska ľúbi spať v aute a tak táto cesta vôbec nebola náročná. Dali sme si jednu pauzu na pumpe, kde som ju v aute nakojila a bolo dobre. Spanie inde ako doma a teda v hoteli bolo tiež celkom ok. Prakticky spala celý čas na mne a počas túlania sa historickými mestečkami Costa Bravy takisto spala. Myslím, že cestovania s bábätkom sa netreba báť, hlavne keď mama kojí, všetko čo to drobátko potrebuje má priamo pri sebe.

V máji nás čakalo aj naše prvé výročie svadby a tak sme šli všetci traja spolu na večeru. To bolo trošku náročnejšie, lebo tu v Španielsku skôr ako o ôsmej reštaurácie ani neotvárajú a Meliska bola unavená a nechcela spinkať v kočíku. Ale strávili sme spolu večer, na balkóne sme si potom otvorili naše posledné svadobné vínko a bolo nám krásne.

Meliska

Naša Meliska strávila prvý týždeň života na neonatologickom oddelení. Bohuvďaka, že to nebolo viac. Prvý mesiac sme museli ešte behať po doktoroch o čosi viac, ale každopádne bolo to všetko skôr preventívne a nič zákerné. Jej cysta, ktorá bola pôvodne diagnostikovaná ako syndróm double-bubble, sa musela pozorovať a lekári robili rozhodnutia „za jazdy“.

Spánok – asi najstrašidelnejšia téma všetkých nových rodičov. Vyspíme sa ešte niekedy? pýtali sme sa aj my. Ale klop-klop na drevo, musím povedať, že sme to s Meliskou vyhrali. Prvá noc doma bol masaker. Bola som večne hore a strachovala sa o ňu. A prvý týždeň som si hľadala svoje miesto, režim, ako a koľko kojiť. Ale akonáhle som pochopila, čo vyhovuje mne aj Meliske, bol pokoj. Samozrejme sa to za tie tri mesiace pomenilo, ale dá sa povedať, že máme už ako taký režim, ktorý sa opakuje.

Kojenie – vraj je to spisovne dojčenie, ale hold, to slovo sa mi nepáči a tak ho odomňa moc počuť nebudete. Uf. To bolo sĺz. Ale mala som podporu a prebojovala som sa cez krvavé bradavky, bolesť a strach z bolesti (to bolo asi ešte horšie ako bolesť samotná). Čítala som, sledovala videá a vzdelávala som sa o tom, ako správne kojiť, v akých polohách a čomu sa vyvarovať. Vzala som si z toho to, čo pre mňa a Melisku fungovalo. Skončili sme najčastejšie pri kojení v lehu na posteli a to súvisí aj spolu s tým spánkom. Odkedy som začala kojiť poležiačky, začala som viac spať. Meli papala koľko chcela a potom spokojne spinkala. A ja som spala a striehla na to, kým bude spať ona. Mám celkom dobrý akýsi vnútorný budík a vždy keď bolo treba som sa prebrala, preložila ju ďalej od seba alebo do postieľky vedľa a spali sme ďalej. Win-win pre nás obe 🙂

Grckanie – tomu sme sa žiaľ nevyhli. Teória doktorov bola, že asi kvôli cyste, bude Meliska grckať viac ako iné bábätká. Veď predsalen jej v tom brušku zavadzá. Ale myslím, že Meliska grcká tak ako každé bábo, ktoré má reflux. Dôležité pre nás to bolo (aj je) sledovať a keby to vyzeralo, že je toho grckania až priveľa, mali by sme utekať na pohotovosť. Grckania je zatiaľ tak požehnane. Na začiatku sme sa museli prezliekať aj 5 krát za deň. Postupne sa to zlepšilo a aj sme začali používať také tie šatky na krk, niekto ich volá slintáčiky, my sme ich volali grcáčiky. Bolo ľahšie vymeniť jej 5-krát za deň grcáčik ako ju celú prezliekať. No a na to, že som večne ogrckaná ja som si už zvykla. Vždy sa snažíme mať po ruke látkové plienky a ogrckanú posteľ už neriešime. Konečne Marcel uznal, že som mala pravdu, keď som ho donútila kúpiť matrac protektor. Dokúpili sme viac posteľného prádla a častejšie ho vymieňame.

Pokroky – tie sledujem najradšej a zo všetkého som nadšená. Asi ako každá mama. Veľmi mi pomáha aplikácia Baby+ , kde sledujem motorické aj sociálne zručnosti, ktoré by bábätko malo ovládať v danom mesiaci a keď to dosiahne, môžete si tento pokrok zaznačiť. Túto aplikáciu inak využívam aj na zaznamenávanie spánku a prvé tri mesiace som si značila aj všetky kŕmenia. Ono väčšina tých „milestones“ prichádza teraz až. Ale, k tomu čo stojí za spomenutie určite patrí jej prvý úsmev (nie ten náhodný), ktorý bol niekedy na konci 6. týždňa a jej „rozprávanie“ a pišťanie, s ktorým začala tak poriadne ku konci tretieho mesiaca.

Meliska je skvelé bábo (povedala zaujatá matka :D). Miluje spoločnosť a ľudí. Nevadia jej „cudzí“, smeje sa na každého, kto sa usmeje na ňu a veľmi rada pozoruje aj iné deti. Sem tam sa stane, že je plač iného dieťaťa vyľaká, ale to je málokedy.

Neviem sa dočkať toho, čo bude ďalej, ale zároveň mám pocit, že to ide prirýchlo. Chýbajú mi tie dni a noci, keď nechcela spať inde ako mne na hrudi. Šibe mi? Možno, ale tie chvíle sa nám už opakovať nebudú (s ňou) a tak si vážim každú jednu z nich a snažím sa vychutnávať si každý moment s ňou. Ach, teraz som za počítačom hodinu a pol a už mi chýba, hoci na ňu mrkám očkom na monitore.

Aký bol váš „štvrtý trimester“? Tiež vám ten čas tak rýchlo ubieha? Dajte mi vedieť:)