Pôrod v Španielsku II.

Príprava na pôrod, hniezdenie a ako prišla Meliska na svet

Naša príprava na pôrod

Priviesť dieťa na svet je jedna z najprirodzenejšie veci, ktoré môže žena vo svojom živote zažiť a predsa je to riadna veda. Čo-to si človek pamätá z hodín biológie na strednej škole, ale rozhodne to nepostačuje na to, aby si mohli rodičia povedať: “To bude malina…”. Bohu vďaka, že niekto vymyslel kurzy prípravy na pôrod.

Keď som sa prisťahovala v októbri minulého roku do Španielska, bola som v polovici tehotenstva. Najvyšší čas začať sa pripravovať na to, o čom to celé bude. Hoci som sa s kamoškami o ich pôrodoch neraz bavila, nemala som úplne predstavu, čo čakať. A Marcel už vôbec nie (jeho predstava sa asi tak rovnala scéne z nejakého hollywoodského filmu). V cudzej krajine, keď som ešte ani netušila, kde rodiť budem, sa hľadanie nejakej schopnej prípravy na pôrod v angličtine zdalo byť nemožné. Ale Facebook to vyriešil za nás. V skupine rodičov v našom meste na mňa vyskočila ponuka na kurz Hypnoborthingu. Kurz začínal o pár týždňov, konal sa v našom meste, bol vhodný pre páry a viedla ho dula, takisto cudzinka, čiže sa konal v angličtine. Jackpot, povedala som si.

knižka, ktorú sme na kurze dostali

O tzv. hypnopôrode som už niečo čítala, ale nevenovala som tomu priveľkú pozornosť. Spýtala som sa teda Marcela, či je za a keď súhlasil, napísala som Shirli (dule z Izraela, ktorá kurz viedla). Priblížila mi, ako bude kurz prebiehať a obom sa nám to pozdávalo, tak sme sa naň prihlásili. Popravde sa mi nechcelo stráviť hodiny hľadaním niečoho iného  a hoci som nebola stopercentne presvedčená, že to je pre nás to pravé orechové, nebránila som sa tomu.

Aby ste mi rozumeli, ja som nikdy nemala predstavu o tom, ako by mal môj pôrod vyzerať. Nebola som ani za, ani proti epidurálke. Nebránila by som sa cisárskemu a nevedela som, čo je to forceps. Jednoducho povedané, nemala som žiadne relevantné informácie, ktoré by ma donútili rozmýšľať nad tým čo chcem. A to zmenil až kurz hypnopôrodu, ktorý sme absolvovali.

Za 5 víkendov nám a ešte jednému páru Shirli priblížila to ako pôrod prebieha, čo sa pri ňom deje so ženským telom a ukázala nám niekoľko videí úplne prirodzených pôrodov. Prirodzených v tom zmysle, že ženy nemali žiadne lieky, rodili buď doma za prítomnosti duly, či pôrodnej sestry, absolvovali pôrod do vody. Počúvali len svoje telo a zmysly a nimi sa riadili.

Počas našej prípravy sa mi predstava úplne prirodzeného pôrodu začala veľmi pozdávať. Najviac sa mi páčila predstava rodiť do vody a na to som s začala tak trochu fixovať aj pri hľadaní pôrodnice. Žiaľ nakoniec zvíťazila praktickosť nemocnice, ktorú sme mali 10 minút od domu nad nemocnicou, ktorá by mala pôrodnú vaňu, či bazén.

Na príprave sme sa naučili rôzne techniky dýchania na uvoľnenie bolesti ako aj tlačenie. Hypnopôrod je hlavne aj o nastavení mysle, pozitívnych afirmáciách a dôvere svojmu telu a tomu, že telo aj bábätko vie ako prísť na svet. Stovky rokov prichádzali na svet deti aj bez pomoci doktorov a pointa bola držať všetko vo svojich rukách. Teória nám šla celkom dobre, ale realita nakoniec priniesla so sebou iný príbeh. Ale o tom až trochu neskôr…

Hniezdenie – príprava na príchod bábätka domov

Som notorický plánovač. Tri diáre na rok, každý iný účel. Google kalendár zladený do najmenšieho detailu. Rozpočet naplánovaný na každý mesiac. Excel tabuľky. Pri príprave na príchod Melisky tomu nebolo inak. Vytvorili sme si s Marcelom excel tabuľku, kde som spísala všetky veci, ktoré som chcela zaobstarať do výbavičky. Naplánovala som, ktoré veci sa kúpia nové a ktoré budeme hľadať na bazároch. Určila som všetkému cenový strop. A začala som nakupovať. Áno, som aj notorický shopoholic a keď prišlo na nakupovanie výbavičky, tak som sa naozaj rozbehla.

budget na výbavičku

Ak som si nepozrela 100 youtubových videí o tom, čo je pre bábätko užitočné a čo nie, tak ani jedno. A postupne som začala vytvárať zoznam. Hľadala som značky, ktoré boli dostupné v Španielsku, ale zároveň také na ktoré som mala aj nejaké domáce referencie. Amazon Prime sa stal mojím najlepším kamarátom, lebo brázdiť obchody sa mi zrovna nedalo. Kuriér priamo k dverám bytu zato na druhej strane bola iná muzika.

Marcelovi sa tento môj “shopping spree” veru nepozdával. Ale bol ochotný sa o všetkom so mnou poradiť, hoci nevedel, či je lepšia vanička skladacie alebo na podstavci, či budeme potrebovať sterilizátor na fľašky a či vôbec fľašky budeme kupovať. Vždy si vypočul čo som mala na srdci a odobril mi to, prečo som sa rozhodla.

Som veľmi rada, že z pôvodného rozpočtu okolo 3 tisíc eur na všetko “potrebné a nevyhnutné” sme sa zmestili do podstatne menšej čiastky. Pravda je, že sme nemuseli kupovať absolútne žiadne oblečenie, lebo sme všetko zdedili od rodiny a známych. To bola naozaj veľká pomoc.

Meliskina usporiadaná komoda

Náš bytík nie je najväčší, ale zato je praktický a tak sme nemohli nachystať Meliske jej vlastnú izbičku, ale rozhodne sme mohli zariadiť pre ňu dedikované miesta. A to ma bavilo úplne najviac. Vytvárať priestor, z ktorého sálala láska, nežnosť a domov. Najradšej mám jej komodu s prebaľovacím pultom, nad ktorým visia zarámovaní všetci starí rodičia a jej malý šatník so všetkými jej ňuňu šatičkami a tričkami.

Hniezdenie je taký zvláštny pojem, ale zato výstižný – matka pripravuje svoje hniezdo pre mláďa. Snaží sa, aby bolo bezpečné a príjemné. Aby sa v ňom dobre cítila aj ona aj mláďa. Skrátka domov.

Ako prišla Meliska na svet

A teraz teda o tej realite. Áno, po príprave na pôrod som začala plánovať všetko prirodzene. Nadchla som sa pre to a verila som si. Predsalen viem o sebe, že mám celkom vysoký prah bolesti (raz sa zubárka rozhodla ťahať pichať mi do nervu bez umŕtvenia…) Povedala som si, že to dám. Môj lekár ma v tom podporoval a nevidel dôvod, aj napriek diagnóze double-bubble, prečo by som nemohla rodiť prirodzene.

Meliska bola hlavičkou dole snáď od 28. týždňa. Od 30. týždňa bola aj veľmi nízko, pri sone mozgu mali lekári prakticky problém ju skontrolovať. Myslela som, že ozaj príde na svet skôr ako na predpokladaný termín. A hoci som na to nebola pripravená prakticky (nemali sme všetku výbavu, mama mi ešte nedoniesla žiadne oblečko, nemala som zabelnú tašku do pôrodnice), úplne som verila, že rodiť budem skôr.

Ako veľmi som sa mýlila. Prišiel 36. týždeň a pravidelné monitory a kontroly. Na monitore sa aj ukazovali nejaké tie kontrakcie, ja som však nič necítila. Krčok sa vôbec neotváral. Rovnako aj 37., 38., a 39. týždeň. Chytil ma druhý dych a veru posledné týždne tehotenstva som sa cítila asi najlepšie, hoci som sa skoro vôbec nevládala hýbať. Marcel ma ťahal na pravidelné prechádzky. Motivoval ma zmrzlinou. Možno dvakrát za ten čas som mala pocit, že balíme tašky do auta a ideme. Ale všetko bol len planý poplach.

Na kontrole v 40. týždni som bola otvorená na 1 centimeter. Monitor neukazoval žiadne kontrakcie. To bol utorok. V tom momente som vedela, že prirodzený pôrod sa začína vzďaľovať. A mala som pravdu. Lekárka mi na kontrole naplánovala indukciu o týždeň v pondelok. Ak by to do vtedy prišlo samo, tak ok. Ak nie, tak pondelok večer sme sa mali hlásiť na príjme. Verila som, že to samo príde, ale vyvolaniu pôrodu som sa nebránila. Hlavne, keď už to bolo po “termíne”. V našej rodine sa rodia veľké bábätká a ja som sa začínala báť, že Meliska nebude výnimka (hoci ultrazvuky ju ukazovali takú akurát).

Aby ste mi rozumeli, veľmi som túžila mať prirodzený pôrod, ale zároveň som mala neskutočný strach z toho, čo sa stane, keď bude priveľká. Bála som sa zranení a nedaj Bože ešte aj epiziotómie.

40. týždeň ubehol ako voda. Nič extra sa nedialo. Meliske sa von nechcelo a hoci som veľmi chcela, aby prišiel pôrod sám a snažila som sa to docieliť všetkými babskými trikmi, nič nezaberalo.

Pondelok 18. marca ostal Marcel pracovať z domu. Robil približne do štvrtej. Ja som chystala tašky sebe aj jemu. Cítila som sa dobre, ale ani známka toho, že by Meliska mala prísť dnes na svet. Čas som zabíjala písaním knihy pre ňu. O tom ako prišla na tento svet. Dopĺňala som ju fotkami z Instaxu a raz, keď bude veľká jej to darujem a snáď sa jej to bude páčiť.

Do nemocnice sme sa mali hlásiť medzi šiestou, siedmou večer. Marcel dopracoval. Upratali sme byt a vybrali sme sa na večeru (vedela som, že možno toho veľa nepojem, keď ma pripoja na infúzku). V meste boli hrozné zápchy, všetci sa ponáhľali domov z práce a tak sme skočili len na panini. Rozprávali sme sa o tom, čo nás čaká. Veľa sme sa smiali a točili to na video, ktoré snáď niekedy uzrie svetlo sveta.

Po príchode do nemocnice ma hneď napojili na monitor a po chvíli mi zaviedli tabletu s prostaglandínom, ktorá je akousi prvou fázou vyvolania pôrodu. Po chvíli sledovania nás poslali ubytovať sa na izbu s tým, že si mám stopovať kontrakcie a pokiaľ budú pravidelné každé štyri minúty, zavolať sestru a odvedú nás do pôrodnice.

už na izbe

Tak sme aj spravili. Kontrakcie začali prichádzať. Ležala som v posteli a sledovala seriál, Marcel sledoval svoje videá a keď prišla kontrakcia, zaznačil ju do aplikácie. Okolo desiatej večer však začal zaspávať, tak som si kontrakcie sledovala sama. Cca o jednej v noci som ho zobudila s tým, že kontrakcie teda sú každé štyri minúty a mali by sme zavolať sestru. Nebolo to však vôbec strašné. Všetky som vedela rozchodiť či rozdýchať. Boli nepríjemné, ale vôbec nie bolestivé a povedala som si, že to teda bude celkom ok. (ha-ha-ha)

Okolo druhej ráno sme sa teda presunuli do pôrodnice. Sestra, ktorá mala službu ma prišla skontrolovať. Zapojila monitor a skontrolovala krčok. Aké veľké bolo moje sklamanie, keď mi oznámila, že som stále otvorená len na 1 centimeter. Spýtali sa nás, či chceme ostať dole v pôrodnici alebo sa vrátime do izby a keby niečo opäť zavoláme. V tej chvíli som nadobudla pocit, že sa tak skoro nič nebude diať a tak sme sa vrátili na izbu, kde som okolo štvrtej sladko zaspala aj popri naďalej trvajúcich kontrakciách.

Zobudili sme sa niečo po ôsmej, keď mi doniesli raňajky a oznámili nám, že o deviatej po nás prídu a že si máme nachystať čiapočku, ponožky a zavinovačku. Na raňajky nejako neprišlo, čo som neskôr oľutovala, lebo som už jesť nemohla. Pochutil si aspoň Marcel. Zbalili sme si veci, obliekla som si čistú nemocničnú rovnošatu a hurá rodiť. Ó, aby som nezabudla. Ráno po kontrakciách nebolo ani stopy. Meliske sa von veru nechcelo. Často rozmýšľam, čo by sa dialo, keby sme na vyvolanie nešli. Ale bolo 19. marca, moja sestra mala narodeniny a už sme vedeli, že ich bude odteraz sláviť aj s Meli.

Presunuli sme sa teda do pôrodnej izby, zoznámili sme sa s našou pôrodnou sestrou Elisou, ktorá po anglicky vôbec nehovorila, ale mala s nami trpezlivosť a nejako sme sa rukami nohami začali dohovárať. Odovzdala som jej náš pôrodný plán, ktorý sme si po španielsky nachystali a povedala jej, že by som chcela pôrod prirodzený, bez liekov. Pripojila ma na monitor a na infúziu. Niečo po deviatej mi začali dávkovať oxytocín. Začína sa pomaly a postupne dávku zvyšujú.

Hovorí sa, že pri podávaní oxytocínu sú kontrakcie dlhšie, častejšie, bolestivejšie a intenzívnejšie. Nemám to s čím porovnať, ale k**** to bola bolesť! Nezačalo to hneď tak, ale ver do pol hodiny som mala čo robiť, aby som si nezačala trhať vlasy. Kontrakcie sa rozbehli, monitor ich poctivo zapisoval. Veľmi rýchlo sa začali dostavovať každé 3-4 minúty. Ráno som bola otvorená ešte stále len na 1 centimeter. Pri prvej kontrole cca po hodine to boli 2. Dýchacie techniky, na uvoľnenie bolesti z kontrakcií, ktoré som sa naučila na kurze boli super. Veľmi mi pomáhali, ale vadilo mi, že som musela ležať a nemohla som sa hýbať. Myslím, že keby som mohla chodiť, by som to zvládala o niečo lepšie, ale žiaľ pri vyvolaní pôrodu musí byť žena non stop na monitore a prenosný k dispozícii nebol.

O ďalšiu hodinu ma prišla sestra skontrolovať opäť a zrazu som len cítila ako niečo horúce tečie von. Praskla mi plodovú vodu. To bol trochu šok. Čakala som, že mi to aspoň oznámi a nie takto zhurta prásk. Veľmi divný pocit to bol.  Videla na mne, že sa mi zrejme dobre neleží a spýtala sa ma, či si chcem ísť radšej sadnúť na loptu. Nadšene som súhlasila. Plodová voda vytekala ešte niekoľko minút, aj keď som sedela na lopte. Smiali sme sa s Marcelom, že ich tam vytopím. Smiech ma však veľmi rýchlo prešiel. S odtečenou plodovou vodou sa kontrakcie zvyknú všeobecne zhoršiť. No veru, zhoršili sa.

Sestra Elisa aj Marcel sa mi snažili pomáhať masážou krížov. Myslím, že to vôbec nepomáhalo. Kontrakcie prichádzali každé 2 minúty a trvali aj 90 sekúnd. To som začala strácať všetku nádej na prirodzený pôrod. Sestra Elisa mi povedala, že keď budem chcieť epidurálku, stačí povedať. Vydržala som to ešte asi hodinku. Pri ďalšej kontrole som bola otvorená na 4 centimetre a poprosila som sestru, či mi môže popísať aké sú teda moje možnosti, keď mi dajú epidurálku. Sklamane som Marcelovi povedala, že to nezvládnem bez liekov. Bola som z toho smutná, ale zároveň som prestávala od bolesti vidieť. Marcel ma len objal a povedal, že to zvládnem tak či onak, ale nech si radšej tie lieky vypýtam.

úsmev cez bolesť a Marcel snažiaci sa uľaviť mi od bolesti masážou

A tak niečo pred jednou prišiel anesteziológ, posadili ma na posteľ, popísali čo sa bude diať a za pár sekúnd som už mala ihlu v chrbte. “Bolesť ustúpi do 10 minút,” povedal. Ustúpila do minúty a ja som opäť ležala a usmievala sa. Ako nafetovaná, povedal Marcel. Bol to zaujímavý pocit. Vedela som, že kontrakcia prebieha, ale nebolela. Bolo fajn, oddýchnuť si. Hrali sme sa scrabble na mobiloch.

Veľa som toho o epidurálke nevedela. Vedela som, že samotné pichnutie môže dopadnúť zle a vedela som, že to ženu od pol pása dole “umŕtvi”. Nevedela som, že tie lieky pomaly prchajú a že si treba pýtať ďalšiu dávku. A tak som sa v istej chvíli prichytila pri tom ako sa zasa krčím od bolesti. Marcel zavolal sestru a tá mi strekla ďalšiu dávku. Tá už ale vôbec nebola taká silná. Kontrakcie neboleli, ale nohami som už v pohode hýbala.

Napredovala som pomaly ale isto, cca centimeter za hodinu. Sestra ma občas prišla skontrolovať a zmeniť mi polohu, aby som neležala iba na chrbte, prehodila ma na bok. Pri poslednej kontrole, približne pred šiestou večer som bola otvorená na 9 centimetrov a prišla sa na mňa pozrieť aj lekárka. Povedala, že do hodinky je Meliska na svete. Už bolo vidno vlasatú hlavičku. Marcel bol z toho úplne prekvapený a ja som bola v šoku, že nestresuje.

A potom to prišlo. Vravím Marcelovi: “Myslím, že by som mala tlačiť!” Tak zavolal sestru a veru bolo to 10 centi a ona mi kázala tlačiť. Tu sa to celé začalo komplikovať. Na príprave sme si cvičili tlačenie skrz dýchanie. To sa však mojej sestre nepáčilo a chcela, aby som tlačila klasicky nádych, zadržať dych a silno tlačiť. Neprotestovala som, ale ani mi to teda veľmi nešlo. Všetok tlak som vraj dávala do hrude a nie dole. Veľmi ťažko sa mi na to sústredilo. Epidurálka medzitým opäť vyprchala, nejako mi nenapadlo to niekomu spomenúť a tá bolesť ma celkom ohromovala. Myslím, že aj tým, že som epidurálku mala, mi to tlačenie tak celkom nešlo, lebo som to poriadne celé necítila. Bola som veľmi unavená.

Previezli ma na pôrodnú sálu, prišli dve lekárky. Všetok personál bol veľmi milí a sestra aj lekárky sa mi snažili pomôcť ako to len šlo, ale pochvíli lekárka povedala, že je Meliska už pridlho v tejto polohe a že jej budú musieť pomôcť. Najprv prišiel na rad “vysávač”. Ja som sa sústredila na tlačenie, začínala som riadne stresovať. Mala som pocit, že to nezvládnem. Marcel ma držal za rameno a povzbudzoval. Od toho momentu som vypla a vnímala len svetlá nad hlavou, bolesť a modlila som sa, aby bola Meliska ok. Marcel komunikoval s lekárkami za mňa (aspoň sa mi to tak marí). “Vysávač” nepomáhal a tak bolo potrebné použiť aj forceps. To sa bez epiziotómie nedalo.

Práve som sa chystala všetkým oznámiť, že už viac tlačiť nedokážem. Plakala som a kričala (ako vo filmoch). Nepreháňam, mala som pocit, že som zlyhala a že ohrozujem Meliskin život. V tej chvíli ale Marcel zvolal: “Už je tu, zvládla si to!” a ja som počula ten najkrajší zvuk v živote – Meliskin prvý krik.

Ďakujem, keď ste sa dostali až sem! Veľmi si to cením. Bol váš pôrod podľa vašich predstáv alebo skôr prekvapením? Ako ste sa pripravovali? Napíšte mi do komentáru:)

0 thoughts on “Pôrod v Španielsku II.

  • Juuuj Marinka, ďakujem za článok.Som si pripomenula ako to bolo u mňa. Aj ja som mala presne taku podobnú predstavu o prirodzenom pôrode. Ale aj pri Hanke aj pri Matúškovi kontrakcie trvali príliš dlho a ja som medzi kontrakciami ozaj zaspávala. Keď nám toto hovorili na predporodnom kurze tak som sa nechápavo smiala😅
    Ja som mala epiduralku aj pri Matúškovi aj pri Hanke a mne to dosť pomohlo. Prvý pôrod hodnotím ako ten ľahší a až tak nebolestivy. Za to druhý bol intenzívnejší na bolesť…co som teda očakávala. Ale čo sa týka tlacenia…pri druhom pôrode som to už vedela resp.dokazala som sa na to sústrediť. Tak isto som mala v obidvoch prípadoch epizotomiu. V prvom prípade kvôli tomu ze som nevedela dobre tlačiť a v druhom, že bol Matusko príliš veľký a nešli mu ramienka von. Našťastie sa moje telo v obidvoch prípadoch dalo rýchlo doporiadku. Uvidíme ako to bude nabudúce…ak nehraje nabudúce ešte bude😂

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

You may use these HTML tags and attributes:

<a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>