alebo O mojom najtajnejšom sne
Ak môj blog sledujete od začiatku alebo aspoň nejaký ten piatok, tak určite viete, že vznikol so zámerom plniť si sny. A možno tento nadpis pre vás nebude novinkou, lebo som to už určite spomínala napríklad aj v tomto blogu ešte v roku 2016. Ale áno, napísala som knihu. A veľa ľudí o tom vôbec nevie a ešte menej ľudí ju čítalo. Prečo je tento sen stále len snom? Neviem odpovedať. Vždy bolo niečo dôležitejšie… Ale na mojom Instagrame ste si odhlasovali, že by ste chceli vedieť viac o tom, ako som knihu napísala, o čom je a čo bude ďalej. Tak sa pohodlne usaďte, lebo už teraz viem, že aj toto bude trochu dlhšie čítanie. Ale ako motiváciu mám pe vás na záver článku malé prekvapenie, ochutnávku, tak vydržte až do konca:)
A zrodil sa nápad…
Pamätám si to úplne presne. Bolo leto a ja som mala 12 rokov. Bola som na prázdninách u mojej babky Ilonky v Šoporni. Neviem už presne prečo, ale moja krstná mi darovala zošit. Od mala som bola „horder“ na rôzne zápisníky, diáriky, denníky a podobne, takže to nebolo nič nezvyklé. V tej chvíli som ale netušila, na aký účel ho použijem. Tešila som sa z neho a schovala ho na bezpečné miesto (do „tajnej“ skrinky v babkinej spálni).
Neviem či to bolo hneď na druhý deň, či o týždeň, ale jednej noci sa mi prisnil sen. Bol taký živý. Videla som jasne všetky postavy, mená, scenériu. A zobudila som sa nadšená, s ideou v hlave. S veľkým snom, že aj ja budem spisovateľka ako J.K. Rowling.
Aby ste chápali – ja som do svojich 11 rokov neznášala knihy. Nechcela som čítať. Jediná kniha, ktorú som čítala boli 2 roky prázdnin od Verneho a aby som sa vyhla kritike rodičov, čítala som ju stále dokola. Až na Vianoce toho roku, keď som mala 11, mi Ježiško priniesol novučičkú knihu. A tipnete si určite správne – bol to Harry Potter. Tú knihu som zhltla do Nového roka asi trikrát. Bola som nadšená. Moja fantázia začala pracovať a ja som sa spýtala rodičov, či máme doma nejaké iné knihy, čo by som mohla čítať. A tak sa zo mňa stal veľký čitateľ. A vďaka tomuto momentu som v sebe objavila obrovskú predstavivosť, o ktorej som dovtedy netušila, že je.
A teda späť k nadchádzajúcemu letu a môjmu snu. Vedela som, že toto je niečo unikátne a že budem mať kopu práce, keď budem chcieť uspieť. Môj nový zošit dostal svoju rolu – stal sa ochrancom môjho príbehu. Deň čo deň som za ním sedela a písala. Ilustrovala a vymýšľala. Moja o tri roky mladšia sestra bola jediná, ktorá vedela čo sa deje. Môj príbeh som jej rozprávala, radila sa s ňou. Keď som sa v deji zasekla, vysvetlila som jej scénu, pridelila jej rolu z knihy, sebe tiež a scénu sme sa spolu „hrali“ kým ma nápad neposunul v písaní ďalej.
Neviem koľko času prešlo, kým som prvú knihu dopísala. Áno prvú, lebo už vtedy som vedela, že príbeh bude pokračovať a že to bude nadlhšie… a aj bolo.
Úpravy a pokroky
Medzi časom sa moje čitateľské obzory rozšírili aj o Pána Prsteňov a ja som sa rozhodla, že aj ja chcem napísať trilógiu. Nevedela som presne čo sa bude v mojom príbehu diať ďalej, ale chcela som tri knihy.
Na základke som o mojej knihe prezradila zopár kamarátkam a tie ma veľmi podporovali. Myslím, že zošit na druhý alebo tretí diel som dostala darom práve od nich (ďakujem Zuzka a Monika).
Samozrejme, čas bežal a ja som dospievala. Písanie do zošita sa mi už úplne nepozdávalo. V tom čase sme doma počítač ešte nemali. A hoci som po ňom veľmi túžila, žiaľ nemohli sme si ho vtedy zaobstarať. Ale o čo väčšie bolo moje šťastie, keď mi otec dovolil používať jeho písací stroj. Cítila som sa ako ozajstný spisovateľ. Ťukanie a klepkanie do klávesnice. Povestné cinknutie na konci riadku. To bol môj najväčší koníček.
S tým prepisovaním samozrejme prišli aj prvé úpravy. Bola som staršia, vyzretejšia, mala som lepšiu gramatiku aj štylistiku a moje pôvodné riadky sa mi zdali samozrejme „detinské a hlúpe“. Hlavní hrdinovia boli primladí, musela som ich prispôsobiť môjmu veku. Zápletka bola príliš jednoduchá, musela som to celé premyslieť.
Mohla by som písať hodiny a hodiny o rôznych detailoch. O mojich prieskumoch, poradách s ocinom ako rýchlo chodia ľudia peši. Ako veľký musí byť môj ostrov a koľko času zaberie, kým prejdú danú vzdialenosť. Brala som to všetko veľmi vážne.
Druhý a tretí diel
Časom prišiel aj ten počítač. A ja som venovala skoro všetok svoj voľný čas písaniu. Prvú knihu som celú prerobila a prepísala do počítača a bol čas prepracovať a dokončiť aj druhú. Našim večerným rituálom doma bolo čítanie nových kapitol mojej sestre na dobrú noc. Ona bola moje publikum, kritik a často aj zdroj inšpirácie. Na toto obdobie spomínam veľmi rada.
A teraz sa môžme preniesť v čase o pár rokov neskôr. Opäť leto, a ja mám 17 rokov. Ak si to správne pamätám, tak mama bola odcestovaná u kamarátky Danky v USA. Segra niekde na táboroch a väčšinu času som v lete bola doma iba sama s ocinom. Kým on bol v práci, ja som doma písala a večer sme chodievali do kina, na zmrzku alebo sme len tak doma pozerali TV.
Tretí a finálny diel nadobúdal podobu. Moje postavy boli samozrejme opäť o niečo staršie. Príbeh bol opäť trochu prepracovanejší. Bolo to jedno z najvýznamnejších liet môjho dovtedajšieho života. Bola to pre mňa ozajstná práca.
A to leto sa mi moju trilógiu Dobrodružstvo na ostrove Lilian podarilo dokončiť. Pocit, keď som dopísala poslednú vetu si pamätám dodnes. Rozplakala som sa. Prečo? Skončila sa jedna etapa môjho života. Postavy v mojej knihe boli ako moji najlepší kamaráti. Prežívala som ich príbeh s nimi. Boli súčasťou môjho života a to sa zrazu skončilo. Nebolo viac o čom písať. Vedela som, že pokračovanie už nebude. Bolo hotovo.
A čo teraz?
Veľmi dobrá otázka. Po tom lete prišiel môj maturitný ročník. Moja kniha zrazu nebola taká podstatná. Bola hotová. Ja som mala iné povinnosti. Áno, chcela som ju vydať, ale čo 18-ročné dievča vie o vydávaní knihy? Moje sebavedomie nebolo vysoké, nevedela som sa „predať“ a tak kniha ostala mojím tajomstvom a mojím najtajnejším snom. Zapadnutá prachom v šuflíku (resp. na disku počítača).
Pokusov vrátiť sa k nej, zredigovať, dať prečítať nejakému „odborníkovi“ bolo niekoľko. Ale po skončení výšky, prvých zamestnaniach a realite života dospeláka to akosi nikdy nikam nepokročilo.
Reálne som o tom začala rozmýšľať až keď som spoznala Marcela. Prvé týždne nášho spoznávanie sa (ešte len toho internetového) boli aj o tom, že som mu posielala útržky knihy a pýtala sa ho na názor. Odvtedy mám jedného veľkého fanúšika a podporcu. Jemu by sa páčila predstava, aby som to vydala tak ako to bolo napísané pôvodne. Jazykom 12-ročného dievčaťa (teda aspoň ten prvý diel). Ale to už veľmi reálne nie je. Síce existuje tá originálne zošitová verzia, ale nejako sa s tou ideou neviem stotožniť.
No a teraz na materskej sa ale naskytla opäť príležitosť pustiť sa do toho. Preto vzniká aj tento blog. Preto o tom hovorím. Priznávam sa k svojmu tajomstvu a snu a idem z neho spraviť realitu. Knihu chcem vydať sama. Neviem či sa mi chce podstupovať hľadanie vydavateľstva, ktoré by bolo za. Dá sa to aj inak a síce to bude niečo stáť, ale hlavne to bude stáť za to.
A tu je to prekvapenie na záver. Rozhodla som sa vám, mojím čitateľom sprístupniť prvú kapitolu. Tú viem snáď aj naspamäť. Nájdete ju na linku nižšie a prístupové heslo sa nachádza pod touto fotkou na mojom Instagrame. Ak si ju teda chcete prečítať, utekajte ho pohľadať tam.
