Mama – sama

Mama – sama

Blog pre všetky mamy, ktoré sa (občas) cítia samy.

Táto téma mi vŕta v hlave už nejaký ten piatok. Niekoľko riadkov, či odsekov som v mysli pred spaním už napísala, ale ako to už býva u mňa zvykom, pokiaľ si to nezapíšem naozaj, myšlienka sa s prichádzajúcim spánkom stratí. Myslím, že či už si mama, ktorá sa presťahovala do iného štátu ako ja alebo do iného mesta, hold aj len do inej mestskej časti, môže sa poľahky stať, že sa z času na čas cítiš sama. Možno si prvá zo skupiny kamarátiek, ktorá mala bábo. Možno si naopak posledná. Možno si bola “primladá” alebo si najprv riešila prácu a kariéru a teraz pre teba prišiel čas na deti. Či je to tak, či onak alebo úplne inak, tak tento blog je pre teba, aby si vedela, že v tom nie si sama.

U mňa to začalo presťahovaním sa do Španielska a tie pocity samoty sa veľmi rýchlo začali predierať na povrch ešte keď som bola tehotná. Ja som človek spoločenský, komunikatívny a vonkuchembytivý. Nikdy som nemala problém zoznámiť sa, skamošiť sa a zapadnúť tam, kde som sa ocitla. Som taký chameleón a vždy som sa vedela cítiť dobre a prispôsobiť sa kdekoľvek. Nebolo to prvýkrat, čo som sa ocitla sama v zahraničí, bez rodiny a kamarátov. Ale tentokrát to bolo inak.

S pribúdajúcim vekom som si začala oveľa viac vážiť tých mne najbližších, priateľstvá silné ako rodina a spoločnosť ľudí, ktorých som mala úprimne od srdca rada. Veľa však pre mňa znamená aj môj muž a jeho priateľstvo a láska a tak som si bola istá, že keď ma “unesie” takto za hranice, vystačím si s ním. Mýlila som sa.


Často som sa najviac sama cítila práve s ním. Pripadala som si ako otravná žena, ktorá chce, aby sa venoval len jej. Ale aj on bol v novom prostredí, v novej práci a v novom štáte a aj on si potreboval budovať nové vzťahy. To, že ja som sa bála vyjsť z domu a stretnúť niekoho s kým sa náhodou budem musieť rozprávať bol vlastne môj problém a on za to nemohol. Ale aj to mi trvalo pochopiť. Spätne si myslím, že sa to veľmi viazalo aj na to, že som sa bála o Melisku a jej diagnóza zrovna nebolo niečo, o čom som sa túžila rozprávať s cudzími ľuďmi. Mnohé ženy zažijú popôrodnú depresiu a ja som možno mala predpôrodnú, neviem.

Mama – mám pocit, že nie nadarmo sa toto slovo rýmuje so “sama”. Mama je často na všetko sama, ako si to rady povieme. Nech nám aj muži pomáhajú ako vedia, na konci dňa (pokiaľ je to práve tento scenár) oni sú celý deň v práci a my samy s deťmi. Ak k tomu ešte mama svoje bábo kojí, je na to zase raz len sama. Tatovia sú skvelí a vedia toho takisto veľa, ale ešte stále žijeme v dobe, kde len málokedy vidíme mamu vrátiť sa po pôrode do práce a otca doma na materskej. A neviem, či aj takýto tato by zapadol do našej skupiny mám, čo sa cítia samy. On si totiž neprešiel hormónmi a veľkým bruchom a tlačením, či rezaním. Asi preto sa rýmuje mama-sama a nie otec-sám.

Človek sa môže cítiť sám aj medzi hromadou ľudí. Niekedy to nie je o tom, že nie sme fyzicky obklopení priateľmi, či rodinou, ale skôr len o stave mysle. Strach je veľký nepriateľ. A som rada, že ten môj (zo stretnutia nových ľudí v novej krajine) pominul cca 5 týždňov po pôrode. Vedela som, že sa v našom meste stretávajú pravidelne mamičky-cudzinky na rôzne aktivity a tak som jedno pondelkové ráno vyobliekala Melisku aj seba a šla som na kávu. S cudzími mamami a ženami. Staršími aj mladšími. Takými, čo tu žijú roky aj takými čo tu sú kratšie ako ja. Takými, ktoré sa takisto v istých momentoch cítia samy. A viete čo? Neprestala som sa cítiť sama, ale vedela som, že v tom nie som sama. A že to je úplne normálne.

Pristihla som sa, že sa na spoločnosť teším stále viac a viac. Zistila som, že mi pomáha zavolať sestre a len tak si pokecať. Zistila som, že je ok priznať sa manželovi, že sa cítim sama a že by som chcela byť (chvíľočku) sama. Zistila som, že tento pocit už asi nikdy naozaj neodíde, ale že som dosť silná, aby som ho prekonala a nepoddala sa mu.

Kedy sa teda ako mama cítim sama?

  • keď bábo plače, lebo je hladné, ale prsia práve vtedy “nefungujú”
  • keď za poslednú hodinu nerobím nič iné len sa kolíšem a robím”šššššššš”, aby sa dieťa utíšilo
  • keď na mne zaspí bábo a začne mi práve vtedy treba “na veľkú”
  • keď všetci ospevujú spánkový režim svojich detí, ale to moje je hore každú hodinu
  • keď neviem, čo s bábom podniknúť
  • keď sa mi nechce ísť na prechádzku von
  • keď som vonku pridlho
  • keď vidím ako sa doma (na SVK) dejú veci, ktorých by som sa rada zúčastnila
  • keď nemám čas na seba
  • keď počúvam ako by som mala už začať cvičiť/behať/športovať, ale nemám na to energiu
  • keď vidím na sociálnych sieťach “supermamy” a pozlátený obraz materstva
  • keď píšem tento blog
  • keď sa bojím, že to takto už bude vždy

Ale nebude. Nič netrvá večne, ani tento pocit. Verte mi, verím tomu aj ja. Nemám pre vás návod ako sa tak necítiť. Asi len:

  • hovorte o tom s kým môžete
  • nemajte na seba priveľké nároky
  • vedzte, že nie je zlé byť sám
  • neporovnávajte sa!!!
  • nádych – výdych a úsmev

A ak potrebujete, pokojne mi napíšte na Instagrame a pokecáme a môžme sa cítiť samé spolu.

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *