Toto je blog o tom ako ma jedno nevinné reels donútilo zamyslieť sa nad uplynulými rokmi. Je zaujímavé ako nás občas dokážu prekvapiť naše vlastné životy. Keď prišiel rok 2018, rok keď sme sa mali s Marcelom brať, tak sme mali pred sebou jasný plán. Pozerajúc sa 1.1. 2018 na ohňostroje nad London Eye sme sa tešili na naše londýnske dobrodružstvo. Ja som dala výpoveď z práce a plne som sa púšťala do podnikania s Weddings by Marina, písala som Svadobný deň(ník) pre Wedding avenue a plánovala našu svadbu.
Silvester Londýn 2017/2018 
Ani nie o dva mesiace neskôr prišla Marcelovi ponuka na prácu v Barcelone. Starting day 1.6.2018 (dátum našej svadby bol mimochodom 25.5.) Nebola som nadšená. Hoci predstava života pri mori sa mi pozdávala, plán s mojím podnikaním a lietaním hore dolu za Marcelom do Londýna sa mi už nejako uležal v hlave. Mal veľa výhod a ja som sa na rýchlu a nečakanú zmenu nevedela naladiť. Marcela stálo celkom veľa energie, úsilia a kreativity presvedčiť ma. Za prísľubom života s výhľadom na more, spoločných hodín salsy a objavovania Španielska som to prehodnotila a súhlasila.
Prišiel máj a naša svadba (o ktorej som stále nedopísala zvyšné blogy, ja viem). Marcelovi došlo, že dátum nástupu 1.6., teda ani nie týždeň po našej svadbe bude nereálny a tak si ho posunul na 1.7. V júni sme vybavili všeky nové doklady, úrady a kadejaké iné náležitosti. Ja som si klientov naplánovala tak, aby som vedela s Marcelom do Barcelony v júli odletieť a pomocť mu tam rozhliadnuť sa, poobzerať rôzne oblasti a hľadať lokalitu, kde by sme sa po ukončení mojej svadobnej sezóny usadili. Bola to aj taká naša menšia svadobná cesta. Tá ozajstná nás čakala v októbri – mali sme naplánovaný výlet na Floridu.
Zbalila som Marcelovi 2 kufry, sebe príručnú a vyrazili sme za týmto dobrodružstvom. Pár dní sme boli turistami, potom Marcel začal v práci. Ja som sa snažila pracovať na písaní Svadobného deň(níku) a po večeroch sme objavovali okolie. Spravili sme si aj jeden krásny day trip na Costa Bravu. Tá ma uchvátila. Cítila som sa ako na ozajstnej svadobnej ceste. Prišiel však deň, keď som sa musela vrátiť na Slovensko, lebo svadby nepočkali. Lúčili sme sa vtedy len na mesiac, ďalšiu návštevu Barcelony som mala naplánovanú na august, spolu s inými fun malými výletmi. Priletela som domov, svokra ma vyzdvihla na letisku, doma som si dala dobrý obed a zrazu som mala hrozne zvláštny pocit. Pocit, že si musím spraviť tehotenský test.
Jeden som doma našla a hoci sa má čakať do rána a bla bla, proste som tú paličku ocikala, položila na umývadlo a odišla som prať. Pocit zmizol. Asi za 20 minút som si spomenula, že som ju tam nechala a ponáhľala som sa ju vyhodiť, aby ju svokra nenašla. A už som ju aj šla šmariť do koša bez pozretia (asi trilión negatívnych testov ma nejako navnadilo rovno na negatívny výsledok), ale moje oči tam tú druhú čiarku zahliadli. So záchvatom smiechu som sa presunula do spálne. Záchvat smiechu prešiel do záchvatu plaču, neskôr paniky, neskôr opäť smiechu. Tam a vtedy sa všetky moje/naše plány zdali nereálne, zničené, zabudnuté, nemožné…
Všetko sa v tej chvíli zmenilo. Pre kontext, my sme sa dieťatku nebránili. Práve naopak, ale ani vo sne mi nenapadlo, že pri prvom aktívnom snažení to aj vyjde. Vyšlo… A ja som nemohla byť šťastnejšia. Ale tá panika ma neopúšťala. Realita sa mi črtala pred očami. Leto, práca, prvý trimester… Cestovanie, lietanie, prvý trimester… Sťahovanie, svadobná cesta, druhý trimester… Pôrod v zahraničí, cudzí jazyk, neznáme prostredie… Lietanie a ani svadobná cesta sa nekonali. Hoci vďaka tomu sa splnil sen mojej vtedy ešte iba neznámej followerke a teraz už úžasnej kamarátke Miške (o tom si môžete prečítať TU:
Ale ten príbeh už poznáte. Ak nie, kliknite na blogy v kategórii Život v Španielsku. O samotnom sťahovaní sa do Barcelony by mohli byť hneď zo tri ďalšie blogy. Aj som ich mala v pláne, ale nejako mi nedávali zmysel, keď už to bolo také vzdialené… Príde mi to ako milión rokov dozadu. Zrejme poznáte aj príbeh o tom ako sme sa kvoli korone vrátili na Slovensko a nakoniec etapu Španielska ukončili úplne. Čo náš privádza k nášmu súčasnému dobrodružstvu v Prahe. V nedávnom blogu nájdete práve túto tému.
trajekt do BCN 
náš život v kufri auta
4 roky, 4 krajiny... Takí sme my kočovníci. Moje pocity z tohto nášho života nezhrniem asi v tomto blogu. To je skôr na terapiu. Ak mám byť úprimná, sú skôr negatívne. Ale nie tak komplexne. Nie všetky aspekty. Ale premenná dieťa túto experience rozhodne zťažila. Sťahovať sa s batolaťom dvakrát v priebehu pol roka nechceš. Ale na druhej strane je skvelé, že jej ukazujeme svet od narodenia. Že bude mať možnosť počúvať naše príbehy a rozprávať ich ďalej. Že jej to ukáže svet možností… Úplne iný život ako som mala pred očami. Ale náš život a aby som to zakončila na optimistickej nôte – žijeme len raz ako povedal Ego! A je na nás, aby sme z toho života vyťažili čo najviac a to najlepšie. Druhú šancu mať nebudeme (ak veríte v reinkarnáciu tak vy asi áno).