Spomienky na rok 2021

Tento začiatok roku sa diametrálne líši od toho minulého. Hoci jednu vec majú spoločnú a to moju motiváciu tvoriť tento blog. Zatiaľ čo ale minulý rok som si dávala veľké plány a ciele do života súkromného a aj tohto pracovno-koníčkového, tak tento rok som sa na to zvysoka vyprdla. Moje spomienky na rok 2021 sú totižto úplne nahovno. Vyhorela som, zistila som, že depresia sa človeku vkradne do života celkom nenápadne. Zakráda sa ako zlodej, v rúšku noci a keď vás dolapí, netušíte odkiaľ prišiel, čo sa stalo a čo všetko vám vzal. Mne tento rok depresia vzala chuť do života. (UPOZORNENIE – v tomto článku sa bude nachádzať viacero negatívnych myšlienok, ak sú pre vás témy ako depresia alebo samovraždené myšlienky priveľa, radšej ho nečítajte).

Príliš veľké očakávania…

Začiatok roku 2021 sa niesol u nás doma v neistote. Marcel bol bez práce a nevedeli sme kam nás život zaveje tentokrát. Nebála som sa, že si prácu nenájde, bála som sa, kde tá práca bude. Možno som aj nahlas vyslovila želanie, aby nebola ďaleko od domova. Neviem…

Ja som koncom roka rozbehla niekoľko super vecí. Podcast, newsletter a pravidelne som pracovala na mojej knihe. Očakávania od najbližších mesiacov boli z mojej strany veľké. A to bola asi tá chyba…

Marcel si prácu našiel rýchlo. A dokonca hneď u susedov v Prahe. To je super! hovorila som si. Budeme mať blízko domov. V polke februára už pracoval. Začali sme chystať sťahovanie. 28. februára bolo všetko v krabiciach, v aute a vyrazili sme.

Sťahovať sa s dieťaťom nie je sranda. Sťahovať sa s dieťaťom do zahraničia je chaos. Sťahovať sa s dieťaťom do/zo zahraničia druhýkrát za pol roka je čísté šialenstvo. Až s odstupom času si pripúšťam, že som jej veľakrát krivdila. Že môj hnev na jej správanie bol neopodstatnený, lebo my sme ju vystavili toľkým zmenám v tak krátkom čase. A my sme jej zmeny nálad, či „vystrájanie“ odsudzovali, namiesto toho, aby sme chápali. Úder č. 1 – zlyhanie mňa ako mamy.

Nasledovali týždne a týždne a týždne života v krabiciach, života na facebook marketplace, života s kalkulačkou v ruke (ešte stále neviem prerátavať CZK na eurá), života, keď som sa snažila nielen dať do schodného stavu novú domácnosť, ale keď som sa z toho snažila vyťažiť čo najviac obsahu na sociálne siete. Sťahovanie je zaujimává téma Marína, napíš o tom…. Vyberanie nábytku a doplnkov je trendy, natoč o tom video…. Tento DIY nápad bude super pre reels…. Toto musíš kúpiť, to sa tam bude isto hodiť…. Tipujete správne ak hádate, že toto boli moje myšlienky. Teda, bolo ich tak desaťtisícnásobne viac, ale spravila som vám stručný výcuc. Vyhorenie prišlo rýchlo, ale uvedomila som si ho nie až tak rýchlo. Úder č. 2 – som otrok toho čo ma baví robiť.

Hoci sme boli blízko k domovu, cítila som sa miestami v Prahe horšie ako v Barcelone. Vlastne cítila som sa v Prahe podobne ako na začiatku po príchode do Španielska. Ale to som bola tehotná a nejako mi hneď nenapadlo, že to čo prežívam teraz a to čo som prežívala vtedy je vlastne jedno a to isté – depresia. Kým sa Meliska nenarodila, ja som takmer nevychádzala z domu, prerevala a preležala som 20 týždňov. Narodením Melisky to zmizlo ako keď mávnete čarovným prútikom. Až neskôr som dospela k záveru, že som mala predpôrodnú depresiu (neviem, či také niečo existuje naozaj, alebo to skrátka bola len depresia a bola som zároveň aj tehotná).

Samota a zmena prostredia, strach z neznámeho, opustenie toho a tých, čo mám rada – to boli pre mňa spúšťače druhého najhoršieho obdobia môjho života. Ako vyzeralo navonok? Stačí si pozrieť väčšinu môjho Instagramu z prvej polky roku 2021. Aj ďalej, ale niekedy okolo leta som si začala uvedomovať, že niečo so mnou nie je v poriadku.

Mám krásne 2-ročné dievčatko a mňa úplne minimálne tešil čas strávený s ňou. Keď sa dalo, posielala som Marcela na dlhé prechádzky von. Počas dňa som netrpezlivo čakala na moment, aby som mohla byť sama doma, aby som nepočula ani jeho, ani ju. Už nemôžem ani pregĺgať, keď tieto riadky píšem. Keď neboli doma, tak som buď len tak podaromnici sedela na zadku a čumela do blba. Alebo som plakala. Alebo som si balila tašku a rozmýšľala kam pôjdem. Alebo som reorganizovala kuchyňu dvadsiatytretíkrát. Natáčala 15te video o usporiadanej kúpeľni. Triedila svoj šatník. A rozmýšľala ako to skončíť…. Úder č. 3 – chcela som opustiť svoju rodinu/nechcela som žiť

Určite nepomáhalo to, že môj muž nerozumel, čo mi je, čo mi chýba. Prečo plačem pri uspávaní Melisky. Prečo po ňom kričím za jeho hlasné dýchanie. Prečo hľadám úniky pri čokoláde, mekáči, zmrzline či iných „dobrotách“. Hľadala som. Som streszajedač. Ale toto bolo horšie ako stres. Toto bolo akoby som umierala každý deň, zas a znovu, len preto aby som vstala ráno a cítila sa ešte horšie. Niektoré rána som proste nevstávala. Bolo mi jedno, že môj muž musí pracovať. Bolo mi jedno, že dieťa sedí hodinu pred telkou. Úder č. 4 – za všetko môže on, neľúbi ma, nechápe ma, nepomôže mi!

Za približne 3 mesiace som pribrala vyše 10 kíl. A nevšimla som si to. Nevidela som to. Ignorovala som to. Darmo sa v tom budem teraz rýpať, ale čo i len pohľad na vlastnú fotku z pred roka mi spôsbí niekoľkohodinovú úzkosť. Mám viac kíl ako v 9. mesiaci tehotenstva. Ešte kúsok a na váhe by svietilo trojciferné číslo. Sebaklam bol veľký. Trval pridlho. Úder č. 5 – som obézna.

V auguste som vedela, koľká bije. Vedela som, že bojujem sama s niečím, čo je nad moje sily. No pomoc neprichádzala. Aj keď som ju hľadala. Po niekoľkých týždňoch mailovania som nebola schopná nájsť jediného psychológa, ktorý by prijímal pacientov. A potom bola moja energia na toto vyčerpaná a hľadať som prestala.

Bolo pár svetlých momentov, ktoré obrátili moju kartu naopak a pomohli mi pasovať sa s touto chorobou. A niektoré faktory, čo mi pomohli preniesť sa cez to najhoršie. A: keby nebolo v Prahe mojej Katky, nechcem ani myslieť na to, čo by moje mentálne zdravie zažívalo. Ona mi ordinovala detox. Našla si na mňa čas vždy, keď bolo treba, keď som to potrebovala. Bola bútľavovou vŕbou a vždy mala po ruke fľašu prosecca. B: priateľ na telefóne nie je len žolíkom v Milionárovi – je to záchranné koleso a každý človek by mal mať niekoho ako je Miška. Hodiny hlasových správ, utešovanie, chápania, telefonátov a čo mňa vždy položí na zadok je jej otázka: Ako ti môžem pomôcť? A pritom to je taká jednoduchá otázka. Prečo sa ju nepýtame svojich blízkych častejšie? Naučila som ju aj sama používať. C: rozhovor o depresii s Kristínou Tormovou ma už nadobro prebral z toho začarovaného kruhu.

Uvedomila som si, že je to rovnako v mojich rukách ako je to aj nad moje sily. Deň za dňom som sa hrabala z tej hlbokej tmavej diery. A zďaleka nie som vonku, ale ani sa netopím v tom bahne na dne tej hnusnej čiernej diery. Hľadám si ďalej psychológa – a je to ťažšie ako by sa zdalo. Brzdia ma financie – čo je celkom naprd dôvod, ale aj spomínaná dostupnosť niekoho v Prahe, kto prijíma nových pacientov. Čiže dá sa povedať administratívne chujoviny. Verím, že v tomto bude rok 2022 práve úspešnejší a ja si toho správneho odborníka nájdem a moja duša a myseľ budú zdravšie.

Na jeseň ma baterkami nabila naša dovolenka po Slovensku. Zmena prostredia robí divy. A potom ma kopla múza a mala som hromadu inšpirácie, chuti a času tvoriť pre vás obsah s vianočnou témou. Neviem, či ste to vnímali – že zrazu bolo tých blogov ako hríbov po daždi. Ale raz keď tá inšpirácia prišla, chopila som sa jej a nepustila ju. A ohromne mi to pomáhalo. Vaše reakcie a aj štatistiky. Videla som zmysel v tom, čo ma predtým tlačilo do kúta.

Zmizik na spomienky

Väčšinu roku 2021 by som najradšej vymazala. Nedá sa to a ešte nikto nevymyslel zmizik na spomienky. Stále nie som ok a asi ani tak skoro nebudem. Viem, že to chce čas a prácu. Konzistentnosť – s tým ja často bojujem. Rozhodla som sa o tejto téme napísať. A možno, ak na to budem mať silu, by som písala aj viac. Pre niekoho to môže byť práve to, čo jemu pomôže niečo so svojím mentálnym zdravím robiť. Písanie bola pre mňa vždy terapia a viem, že dať myšlienky so seba „na papier“ pomáha. A stotožniť sa s osobou, čo prežíva niečo podobné a nie len čítať teóriu vidím ako cestu na pomoc druhým. Aj ten najhorší problém sa znáša ľahšie, pokiaľ vieme, že v ňom nie sme sami. Že sa to nedeje len nám.

Mojich 5 úderov vyššie mi spôsobilo rany na duši. Neviem ako ich zahojiť alebo ako ich liečiť. Ale viem, že to spraviť musím. Že musím bojovať za to, aby moje dieťa malo veselú mamu. Že si musím nájsť cestu k svojej práci a koníčku bez toho, aby ma vyciciavala. Že si nemôžem dovoliť pripraviť sa o to, ako moja dcérka rastie. Že musím pracovať na vzťahu s mojim mužom a pomôcť mu, aby mi rozumel. Že nechcem žiť život, keď sa budem schovávať za veľké tričká a plakať nad väčším číslom nohavíc. Chcem byť zdravá. Chcem žiť. Nechcem prehrať.

0 thoughts on “Spomienky na rok 2021

Leave a Reply to Barbora Cancel Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

You may use these HTML tags and attributes:

<a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.