Prvý let s bábätkom

Prvý let s bábätkom

Bývajúc v zahraničí s bábätkom mi bolo jasné, že príde čas zbaliť sa a niekam letieť. Najpravdepodobnejšie pozrieť domov rodinu a kamarátov. A tak aj bolo. Cestu domov na Slovensko sme si začali plánovať ešte koncom mája. Keďže sme tu mali auto, ktorým sme prišli zo Slovenska, tak sme najprv mysleli, že sa aj autom poberieme domov a urobíme si po ceste roadtrip pobrežím Francúzska. S príchodom letných horúčav som túto ideu zavrhla a rozhodla sa, že budeme s Meliskou domov predsalen letieť. Takú dlhú cestu s autom, by sme totiž určite nezvládli ani my, ani ona.

Naša skúsenosť

Názorov na let s dieťaťom je určite mnoho. Tí bezdetní to skôr vnímajú s obavami, že celý let budú počúvať plač, či krik. Rodičia (s ktorými som sa ja stretla, či bavila na túto tému) sa rozchádzali v názoroch. Pre niektorých to bolo nepredstaviteľné, pre iných zaujímavá skúsenosť.

Ja som sa toho nebála. Keď som mala približne rok a pol, naši so mnou leteli do Ameriky. A zvládli to. Meliska teda mala v tom čase nášho prvého letu len niečo cez štyri mesiace, ale v mnohých ohľadoch by som povedala, že to bolo ešte lepšie.

ja v lietadle do USA v júli 1990

Samozrejme som si pred cestou napozerala nejaké tie videá s radami a čo to prečítala. Princíp sa mi ale zdal jednoduchý a rozhodla som sa, že si s tým nebudem príliš lámať hlavu.

Nakoniec sa naše plány vyvŕbili tak, že sme ešte pred cestou domov absolvovali minidovolenku na Mallorce aj s mojimi rodičmi. Chápem, že nie každý má takúto možnosť, urobiť si test run a ešte mať aj toľko pomocníkov okolo, ale pre nás to bolo ozaj super. Let bol veľmi krátky, len okolo 20 min. Zato procedúry okolo samotného letenia boli rovnaké, ako by ste leteli za oceán.

Ja som využila možnosť leteckej spoločnosti Vueling a zakúpila letenky s názvom Family, ktoré už obsahovali batožinu naviac aj priority boarding.

Ale zakúpila som ju len pre seba a Melisu, lebo pre Marcela vychádzala podstatne drahšie ako obyčajná letenka. A hoci on v cene svojej letenky priority boarding nemal, keďže bol s nami tak sa nám ho podarilo akoby “prepašovať”. Ešte aj na Slovensko sme tento tip letenky využili, ale myslím, že do budúcna to sú len peniaze navyše a zďaleka tam nie je až toľko výhod navyše oproti normálnej letenke.

Na letisku

Na príchod na letisko a všetky check-in procedúry a batožinu sme si vyhradili o niečo viac času, akoby to bolo, keby sme cestovali bez dieťaťa. A veru, bola to rozumná vec, lebo vždy sa niečo skomplikuje. Meliska našťastie dokonalo spolupracovala. Tesne pred odchodom z domu zaspala a spala celú cestu autom aj počas celého check-inu. Tu tá komplikácia – naši mali letenku cez inú spoločnosť (hoci sme všetko kupovali prakticky spoločne) tak si museli vystáť radu na check-in dvakrát.

Potom nasledoval prechod cez security. Väčšina letísk má pre rodiny s deťmi špeciálnu kontrolu, kde máte na všetko viac času. Tu som narazila asi na prvý “problém”. Cez toto security som sa s malou pobrala sama. Ja, dieťa, prebalovacia taška, vankúš na kojenie (k tomu sa ešte dostanem) a kočík a taška na kočík. Našťastie všetci “sekuriťáci” boli veľmi fajn a aj všetci rodičia okolo. Keď prišlo na lámanie chleba (teda prechod cez detektor), tak mi jedna mamička ochotne podržala malú, lebo najprv som musela prejsť sama. Potom, keď som si opäť balila veci, som mala možnosť Meli položiť na žiňenku do ohrádky, kde ju s radosťou zabavili iné deti, ktoré sa tešili, že vidia bábätko. Čo čert nechcel, ešte si ma vybrali aj na podrobnejšiu kontrolu, ale prakticky som bola vybavená veľmi rýchlo. “Na druhej strane” som sa už stretla s mojím tatinom, ktorý bol rýchly a prišiel mi oproti.

Časová rezerva nám dopriala možnosť ísť na kávu, pohodlne Melisku prebaliť a obliecť ju do lietadla. Nechcela som podceniť to, že v lietadle ide občas klíma na plné gule a hoci bolo vonku vyše 30, radšej sme jej dali dlhé nohavice aj svetrík a po ruke som mala aj čiapočku.

Keď ohlásili náš gate, pomaly sme pobrali nájsť ho a pripraviť sa na “nalodenie”. To v našom prípade znamenalo zbaliť kočík do cestovnej tašky, preložiť Meli do nosiča a veriť, že to pôjde ako po masle. Marcel a tatino nad tým kočíkom museli chvíľu meditovať, ale podarilo sa im to. Meliska však bola už značne uťahaná a hladná a práve, keď už sa blížil čas boardingu spustila riadny plač. Času sme ešte mali a tak šup koza ven a papalo sa. Priznám sa, že tu som pociťovala trochu stresu. Letušky práve vyhlásili, že sa môžu všetci s priority boardingom začať presúvať do lietadla. Meli papala ako divá a netrvalo to dlho, keď ma celú ogrcala. Marcel bol však ten s chladnou hlavou, zobral zbalený kočík, naše letenky aj pasy a hoci už boli dávno všetci z priority nastúpení a vybavovala sa ďalšia skupina, pustili nás ešte do lietadla pred nimi.

Keď sme sa usadili, tak mi došlo, že priority boarding s dieťaťom vlastne až taká výhra nie je. Samozrejme záleží aj od veku, ale pokiaľ to nie je už úplne malé bábätko, tak sa zrejme bude zaujímať o svoje okolie. Po chvíli ho omrzí len tak byť na rukách a vy sa ocitnete v celkom obmedzujúcej situácii, čakajúc na zvyšok cestujúcich, ktorí sa postupne usádzajú. Nehovoriac o tom, že teda ešte sa môže stať, že niekto bude mať miesto pri vás a vy budete musieť s dieťaťom vstávať a púšťať ho sadnúť si na svoje miesto.

Letíme

Let tam a let späť boli dva úplne odlišné zážitky. Ten prvý prebehol hladko a načas. Pri tom druhom sme po usadení v lietadle dostali oznam, že ešte musíme natankovať a bohviečo ďalšie a odlietali sme o hodinu neskôr. Každopádne, obe tieto situácie zvládla Meliska bez problémov.

Pri prvom lete mi letuška vysvetlila ako zapnúť pás dieťaťu, všetko o bezpečnosti, pokiaľ by bolo potrebné použiť kyslíkové masky, či záchranné vesty. Meli som pripla do pásu a poľahla na kojo-vankúš, ktorý som spomínala skôr. Toto bola veľká pomoc a odporúčam, pokiaľ letíte s kojencom, pribaliť ho so sebou, hoci zaberie viac miesta. Ja som s tým problém nemala a nikomu neprekážala, že som niesla prakticky tašku navyše. Meliske sa pohodlne ležalo, mne netŕpli ruky (aj keď to bol krátky let) a neboli sme až tak obmedzené.

Pri vzlete som bola pripravená Melisku kojiť. Na to upozornila aj letuška. Aby sa bábätko lepšie vyrovnalo so ymenou tlaku v ušiach, je dôležité, aby prehĺtalo. Meli však ešte pred vzletom opäť zaspala. Skúšala som ju prebrať a dať jej piť, ale nejavila záujem a bola úplne v poriadku. Zobudila sa 5 minút pred pristátím a tu sa takisto z rovnakého dôvodu odporúča, aby bábätko pilo a tak si s radoťou cucla. Myslím, že si ani nevšimla, že by sa niečo nezvyčajné dialo.

Cesta späť bola teda trošku iná, lebo sme mali meškanie a hodinu sme s Meli sedeli na mieste. Našťastie, väčšinu času zasa spala, lebo sme mali pomerne skorý ranný let. Na vzlet bola hore a papala, potom sme ju tých pár minút zabavili hračkami a na pristátie opäť papala a zaspala. S takou spiacou som s ňou aj vystupovala z lietadla. Len na rukách, lebo do nosiču som si ju nemala práve vetdy ako vložiť. Milo nás ale prekvapil zamestnanec letiska, ktorý, keď ma na gate zbadal utekal a našiel nám vozík na batožinu s detskou sedačkou, kde sme ju spokojnú uložili a ešte si pár minút pospala.

Po tejto skúsenosti, sme boli o niečo viac pripravení na let na Slovensko a rozhodne už vieme, čo a ako urobíme inak pri našej najbližšej ceste. Preto by som pre vás rada napísala ešte aj kratší blog už s konkrétnymi tipmi a možno vám to nahrám aj na video na IGTV. Mimochodom, zatiaľ tam nájdete len pár videí, ale verím, že užitočných (Čo som si zbalila do pôrodnice, Recenzia na prebaľovací ruksak a posledné dvojdielne video o tom, ako sa nám žije v zahraničí) Ak ste ich ešte nevideli, tak budem rada, keď si ich pozriete.

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *