Predĺžený víkend v Madride s dieťaťom

Očakávania vs. Realita

Dnes sme sa vrátili z Madridu a ja som plná dojmov. Nie práve pozitívnych. Vôbec sme si s Marcelom neoddýchli. Skoro nič sme nevideli. Počasie bolo naprd. A mali sme pred očami skoro stále nešťastnú Melisku. Prečo to tak bolo? Aké boli moje očakávania a aká bola realita nášho predĺženého víkendu v Madride? Čítajte ďalej, dozviete sa 🙂

Ešte na začiatku roku sme si vytýčili pár cestovateľkých cieľov, ktoré by sme chceli odfajknúť z nášho zoznamu (okej, je to skôr môj zoznam, ale to nie je podstatné). Madrid bol medzi prvými, lebo na základe mnohých odporúčaní sme vedeli, že tam chceme ísť pred letom a horúčavami. Nakoniec nám to časovo najlepšie sadlo na koniec februára. Melisa má v marci narodeniny a začínajú sa nám už nahlasovať návštevy, tak som usúdila, že najlepšie to bude zmáknuť pred tým všetkým frmolom, ktorý sa zasa spustí.

Vôbec, ale že vôbec som sa nezamýšľala nad tým, čo za počasie budeme mať. Tu u nás je už viac-menej mesiac stále pekne, slnečno a relatívne teplo. To ako bude 650 km od nás ma netrápilo. Moje očakávanie bolo, že nám bude pekne svietiť slniečko a užijeme si príjemný čas najmä vonku. Realita vzala na seba podobu nepríjemného vetra, zamračenej oblohy a nie práve príjemných +/- 12 stupňov.

Ale zasa si nemyslite, že na predpoveď počasia sme sa ani nepozreli. V piatok ráno pred odchodom, keď som nás začínala baliť, sme to s Marcelom pozreli a predpoveď hlásala slnečné dni, okrem pondelka, keď malo pršať a to nás veľmi netrápilo, lebo v ten deň sme cestovali domov. Zbalila som nám všetkým praktické outfity na potulky po meste, ale aj pekné veci na fotky na a pamiatku. Očakávanie bolo, že ich všetky využijeme podľa plánu. Realita bola, že sme v sobotu ráno ako prvé namierili do Primarku, lebo Marcelovi bola zima.

zážitok v Primarku na nástupišti 9 a 3/4

Najviac zo všetkého sme sa tešili na Parque de el Retiro, kde by sme si mohli posedieť na slniečku v tráve, Meli by sa vyšantila na hojdačkách a pod. Bývali sme od neho dokonca len zopár minút peši. Nuž, aj sme sa do neho v nedeľu poobede dostali, avšak (tu len tipujeme) z nejakých meteorologických príčin, bolo všetko ohradené páskami so zákazom vstupu. Realita bola teda ďaleko inde ako hojdačky, a lehnenie v trávičke. Avšak z toho, čo sme videli bolo ozaj vidno, že ide o unikátne a krásne miesto, kde sa dokážu prísť ľudia vyžiť, zašportovať si, prechádzať a obdivovať rôzne pamätníky a užívať si obrovské množstvo zelene.

Druhým miestom, na ktoré sme sa tešili bol kráľovský palác Palacio Real de Madrid. Všetko bolo fajn, kým sme tam neprišli a Meliska v podstate chytila prvý hysák výletu. Nevedela som čomu to pripísať. Bola čerstvo vyspatá, aj najedená. Žeby ďalšie zuby? Vadil jej vietor? To boli moje tipy. Očakávanie bolo, že si pôjdeme palác pozrieť, urobíme veľa fotiek a s našim šťastím stretneme aj kráľa Filipa. Realita bola, že sme si rýchlo kúpili selfie tyč, odfotili 2,5 fotky (kde palác ani nie je vidno) a ponáhľali sa riešiť Meliskin plač (pri čom sme sa stihli riadne pohádať). Melisku som presunula do nosiča, vytiahla som mliekareň a za pochodu, so seknutými krížami sme sa pobrali preč.

Ďalšie moje očakávania sa týkali jedla. Mala som v pláne vyzistiť si tipy na reštaurácie vhodné pre deti, či už aby bola k dispozícii aspoň stolička alebo ideálne aj s nejakým kútikom. Hmmm, nikdy som si na to nenašla čas a tak realita vyzetala tak, že sme jedli za pochodu, čo bolo po ruke a 90% z toho bol Taco Bell, Dunkin donuts alebo iný fast food. Nech ale zasa nepreháňam, mali sme aj fajn skúsenosť. Ešte v piatok večer sme vychytali celkom fajn lokálny tapas Cervantes na Plaza Jesús, kde síce stoličku nemali, ale spravili nám miesto na kočík (ktorý je super a dá sa využiť aj ako stolička) a nemali ani prebaľovací pult, ale ujo čašník ma vzal dozadu do miestnosti na oslavy a mohla som Meli prebaliť na stole. A aj tapas, hoci ho až tak neobľubujem, bol chutný. Najlepší bol toast s tuniakom a pivo. Meli si zasa pochutila na domácom chlebe.

ako inak ani Starbucks nechýbal

Podľa mnohých info, Madrid mal byť veľmi baby-friendly. Na mňa tak, ale nepôsobil. Do metra sa dostať s kočíkom bol nadľudský výkon. Na druhej strane, autobusy boli nízkopodlažné, šoféri ich spustili na úroveň chodníku, aby sa ľahšie nastupovalo a vnútri bolo miesto aj pre štyri kočíky. Prebaľovacie pulty, či stoličky v podnikoch tiež nič moc. Zato na ulici sa kde tu našli záchodové búdky aj s prebaľovacím pultom. Neviem však, či by som tam chcela Meli prebaliť. Celkovo sa mi zdalo mesto aj dosť špinavé a okolie stanice mi pripomínalo domov a bratislavskú hlavnú stanicu. Smrdelo to tam veď viete čím a všade bolo veľa bezdomovcov. Od smradu a neporiadku na uliciach a aj od bezdomovcov som si už dosť odvykla, nakoľko žijeme v meste, kde denne upratujú ulice, akonáhle pukne kachlička na chodníku, na druhý deň ju opravia a síce tu sem-tam stretne človek žobrajúceho človeka, ale aj ten vyzerá akosi inak. Pred realitou nechcem zatvárať oči, ale je fajn pre zemnu žiť v meste, ktoré sa o svojich obyvateľov poriadne stará a zabezpečuje im príjemný pocit, keď sa po ňom prechádzajú. Samozrejme v Barcelone to je inak (ale aj preto tam nebývame).

Kojo pauza po ceste autobusom

Čo-to o úspechu tohto výletu napovedá aj Marcelova veta: “Primark sa nám páčil…” Čo je pravda, ja som tam nakupoval prvýkrát a musela som sa krotiť a naozaj vziať len to, čo sme potrebovali. Ale budova, v ktorej sa nachádzal bola veľmi zaujímavá. Neviem prečo, za mňa bola highlightom výletu nutelová šiška, ale to bude asi tým, že som mala nervy a cukor mi pomáhal ukľudniť sa.

Pre už to spomínané zlé počasie sme vsadili všetky naše žetóny na múzeá. Zaujali nás tri, stihli sme dve a ešte jedno, ktoré sme neplánovali. Prvé sme si neplánovane obzreli v sobotu múzeum histórie Madridu. Prakticky som len potrebovala niekde v pokoji uspať Melisu a toto múzeum bolo zdarma. Tak sme spojili nevyhnutné so zaujímavým a oboznámili sa s tým, ako sa Madrid stal hlavným mestom Španielska.

Ako druhé v nedeľu ráno bolo Reina Sofia, ktoré sme mali na skok. Bolo super, že sme tam šli hneď ráno, lebo neskôr sa vytvorila vonku obrovská rada. V nedeľu totiž býva toto múzeum poobede zadarmo. My sme ráno za vstup platili 10 euro na osobu (za Meli sme samozrejme neplatili). Myslím, že sa to oplatilo, lebo čakať s nervóznym dieťaťom v rade by bolo asi dosť naprd. V tomto múzeu bolo niekoľko výstav moderného umenia, o ktorom sme s Marcelom viedli debatu, lebo slovo umenie sa sem-tam ťažko chápe. Meli si pekne pospala a my sme toho vcelku dosť stihli.

No a v pondelok pred odchodom sme navštívili Museo del Prado, ktoré je národným múzeom umenia a sú v ňom vystavení umelci ako Goya, Tiziano, Rembrandt, Rafael, Rubens a na moje veľké potešenia aj Velázquéz, ktorého som od čias dejín umenia na strednej škole mala vcelku v obľube. V tomto múzeu sa žiaľ nedalo vôbec fotiť, tak máme len jednu rebelskú selfíčku. Meliske sa opäť páčila ozvena a kývala všetkým ľuďom naokolo. Nemali sme tu toľko času, koľko by si toto múzeum zaslúžilo, ale som rada, že sme ho stihli a vrelo ho odporúčam. Lístok stojí 15 eur, ale keď si kúpite lístok za 24, dostanete k nemu aj knihu o všetkých vystavovaných dielach v múzeu (poriadna buchla) a tá sama o sebe stála 20 eur, tak sa to oplatilo (teda ak vás umenie zaujíma).

Čo sa týka cesty do Madridu, zvolili sme tentokrát vlak. Praktické bolo najmä to, že stanica Atocha sa nachádza blízko centra. Ubytovanie sme si našli takisto na skok a samotná cesta vlakom bola skvelá. Hromada miesta na nohy, pre nás dlháňov. Pekný a moderný vlak s obsluhou. No a najmä bol rýchly, išiel 300 km/hod a tak sme cestu tam zmákli za 3 hodinky a cestu späť len za 2,5 hodiny, lebo medzi Madridom a Barcelonou nikde nestál. Cena za spiatočnú cestu na osobu vyšla 150 eur (dieťa do 4 rokov má cestu zdarma). Letenky by síce vyšli o niečo menej, ale museli by sme riešiť presun na a z letiska a tam by sa tá cena za taxíky a prenájom sedačky vyšplhala hore.

No ale dosť bolo rečí. Madrid je krásny. Z toho čo sme videli a počuli. Určite sa tam chcem vrátiť, len už teda asi s trochu lepším plánom. Ani magnetku sme si domov nedoniesli. Najväčším problémom bolo to, že Meliska sa chcela strašne hýbať, má momentálne enormný výbuch pohybu a tak vozenie sa celý deň v kočíku, či nosiči nebolo to, po čom túžila. Zachránila nás jedna reštaurácia s celkom fajn priestorom, kde sme ju nechali poloziť a poštverať sa kade tade. A ďalší deň sme našli detskú herňu, kde si prvýkrát vyskúšala guličkový bazén. Nestačilo to však. Nuž niektoré veci si človek uvedomí neskoro. A to bol aj náš prípad a sme zasa o niečo múdrejší a už teraz vieme, že musíme zvyšné výlety premyslieť a naplánovať inak.

prvýkrát v guličkách
fakt nešťastná Melisa

Stalo sa aj vám, že dovolenka nedopadla podľa vašich predstáv? Ak áno, čo sa pokazilo? Som zvedavá a budem sa cítiť určite kúsok lepšie, keď si vypočujem aj vaše (dúfam že) veselé príhody.

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

You may use these HTML tags and attributes:

<a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>