Zdravotný systém v Španielsku a výber nemocnice
Rodiť v zahraničí sa nemusí pozdávať každému. Doma je doma a hoci na naše zdravotníctvo často nadávame, predsalen o ňom vieme viac ako o zdravotníctve v iných krajinách. Aj ja som poznala príbehy kamarátok a rodiny zo slovenských nemocníc o tom, aké mali pôrody. Keď som teda minulý rok v júli zistila, že som tehotná, tri mesiace predtým ako som sa mala sťahovať za Marcelom do Španielska, prvé myšlienky putovali práve týmto smerom – nebudem rodiť na Slovensku, ale v zahraničí. A čo teraz?
Pravdou je, že som síce poznala príbehy mojich známych, ale reálne som nevedela nič o tom, ako to funguje v pôrodniciach na Slovensku ani ako taký pôrod prebieha. O to menej som vedela o tom ako funguje celkovo zdravotníctvo v Španielsku. Čakalo ma niekoľko hodín za počítačom, kde som si začala robiť prieskum celkovo o Barcelone, nemocniciach a zdravotnej starostlivosti v Španielsku. Na začiatok som narazila na niekoľko problémov:
- nevedela som v tom čase, kde budeme bývať a tak bolo ťažké nájsť si vopred lekára a nemocnicu
- keďže som neplánovala v Španielsku pracovať, potrebovala som minimálne na začiatok súkromné zdravotné poistenie
- keďže som už bola tehotná, bol problém nájsť poisťovňu, ktorá by ma aj tak poistila
- no a samozrejme tam bol ešte problém jazykovej bariéry
Počas môjho prieskumu som prišla na to, že v Španielsku platí, že tehotné ženy aj deti majú nárok na štátnu zdravotnú starostlivosť odhliadnuc od toho, či bola žena zamestnaná alebo nie. Čiže som pokojne mohla napochodovať do hocijakej štátnej nemocnice, keď by som rodila a bolo by o mňa postarané. Lenže keďže sme vedeli o našom double-bubble syndróme, nemohli sme riskovať ísť len tak do hocijakej nemocnice. Potrebovali sme nájsť takú, kde by o našej situácii vedeli a kde by sme mohli ostať aj v prípade operácie na neonatologickom oddelení. Ďalej som sa dozvedela, že všeobecný názor žien je, že štátne nemocnice majú k tehotným ženám väčší rešpekt a pôrody sú prirodzené, personál príjemný a starostlivosť na vysokej úrovni. Zatiaľ čo o súkromných nemocniciach sa hovorilo, že lekári nútia ženy do cisárskych rezov (lebo za ne dostanú viac zaplatené od poisťovne), že personál si nevypočuje vaše želania, ale starostlivosť je tiež na vysokej úrovni.
Nuž tak som začala dumať, že predsalen by som chcela príjemný pôrod a nie byť obklopená nepríjemnými ľuďmi a teda, že by som asi mala skúsiť nájsť štátnu nemocnicu, ktorá by nám vyhovovala. S tým sa teda ale spájalo predsalen trochu (no ok, trochu viac) byrokracie. A tu majte prosím chvíľku strpenia, stále som si nie istá, či tomu procesu rozumiem správne.
V prvom rade som sa potrebovala registrovať u CAP-a, čo je akoby u nás všeobecný lekár, ktorý by ma následne poslal na príslušnú gynekológiu. Ku CAP-ovi spadáte podľa adresy bydliska. Na overenie bydliska potrebujete tzv. empadronamiento, čo je doklad o tom, že ste buď v prenájme na danej adrese so súhlasom majiteľa alebo danú nehnuteľnosť vlastníte. Následne som pre registráciu u CAP-a potrebovala byť aj sociálne poistená, čo ako nepracujúca som musela riešiť cez Marcela. A tu nastal zádrhel, lebo ak sme to všetko správne pochopili, tak na to, aby som dostala tzv. social seguridad som potrebovala vybaviť NIE, tzv. cudzinecké číslo, ktoré slúži ako doklad. Toto číslo vám pridelia na základe pracovného kontraktu, ktorý som ja samozrejme nemala. Ďalšia možnosť je požiadať oň cez rodinného príslušníka, v tomto prípade cez Marcela, ktorý tu je zamestnaný, má svoje NIE aj sociálne poistenie a ja ako jeho manželka môžem „patriť pod neho“. Ale na to, aby uznali, že som jeho manželka, sme potrebovali overený preložený sobášny list do španielčiny. Ten som si dala preložiť ešte pred príchodom do Španielska, lebo mi bolo jasné, že sa to zíde. Ale čuduj sa svete ono to nemohol byť len tak hocijaký preklad. Poprvé nemohol byť starší ako 3 mesiace a po druhé, musel byť preložený len schváleným prekladateľom, ktorých je v celom Španielsku tak 5 a pol a všetci sa nachádzajú niekde v Madride.
No, aby som sa zbytočne netočila okolo príbehu, ktorý až tak s touto témou nesúvisí, v skratke vám poviem, že ešte 3 mesiace po príchode do španielska som NIE vybavené nemala a teda ani sociálne poistenie a teda celý plán so štátnou nemocnicou padol skôr, ako som ho vôbec postavila na nohy.
Ako som spomínala, už po ceste do Španielska v októbri sme vedeli o diagnóze double-bubble. Marcel preto v práci usilovne vybavoval súkromné poistenie, ktoré mal ako benefit od zamestnávateľa a ktoré sme chceli len prvých pár týždňov využiť na potrebné a nevyhnutné vyšetrenia, ktoré nás čakali. Blížila som sa k 20. týždňu a teda nás čakal hlavne morfologický ultrazvuk a kopu iných vyšetrení, o ktorých sme dovtedy ani nepočuli. Našťastie táto poisťovňa nemala problém s tým, že už som bola tehotná a poistili aj mňa bez problémov. Tým sme vyriešili problém 2 a 3. Problém s tým, do ktorej nemocnice ísť sa vyriešil takisto tým, keď sme vedeli už akú poistku budeme mať. Hľadali sme nemocnicu, čo najbližšie k nášmu bytu, ktorá akceptovala našu poisťovňu a tu sa na nás usmialo veľké šťastie lebo sme jednu našli hneď asi 10 min autom od nás. Hospital Universitari General de Catalunya.
Po príchode do Španielska sme sa tam vybrali poinformovať a objednať. Problém číslo 4 – jazyková bariéra sa javil byť zatiaľ asi tým najhorším, ale mali sme šťastie na recepčnú, ktorá hovorila anglicky a objednala nás doktorovi, ktorý takisto hovoril anglicky. Na vyšetrenie sme prišli vyzbrojený google prekladačom (pre istotu), ale našťastie to nebolo potrebné. Lekár nám rozumel, vypočul si našu situáciu a hneď nás objednal na potrebné vyšetrenia. On sám sa ultrazvuku nevenoval. Na jednotlivé vyšetrenia mali v nemocnici samostatných odborníkov. A tak morfologický ultrazvuk nám robila iná lekárka, na krv som chodila separátne do laboratória, srdce či mozog bábätku kontrolovali takisto špecialisti. Na začiatku sa mi to zdalo veľmi zmätočné, ale neskôr sme zhodnotili aj s Marcelom, že je tento systém veľmi efektívny. Doba čakania na vyšetrenie bola takmer vždy krátka, vďaka elektronickému systému, ktorý vám pridelil číslo a ohlásil vás, do ktorej ambulancie sa máte dostaviť.
Po niekoľkých prvých vyšetreniach, keď nám Meliskinu diagnózu potvrdili, ma preradili k gynekológovi, ktorý sa špecializoval na rizikové tehotenstvá. Doktor Xiberta (čítaj „čiberta“) bol veľmi milý, všetko nám vždy trpezlivo vysvetľoval hoci to pre neho bolo v angličtine občas tiež ťažšie. Úroveň záujmu lekára o pacienta, ponúkané služby, vybavenie nemocnice a aj personál – to všetko nás začalo pomaly presviedčať, že nebudeme potrebovať hľadať inú štátnu nemocnicu. Všetko sa nám páčilo v tejto našej. Do karát jej hrala hlavne lokalita, lebo ak by Meliska mala mať po pôrode operáciu a bola by hospitalizovaná, bolo by pre nás určite ľahšie cestovať za ňou tu, ako niekde do Barcelony (mnoho bližších nemocníc bolo vzdialených tak 20-30 min). Po tom ako sme v januári absolvovali aj prehliadku pôrodnice sme boli napevno rozhodnutí, že ostávame v súkromnej nemocnici. Nikto nám ani raz nenavrhoval, aby sme podstúpili cisársky rez. Práve naopak, podporovali nás v našom rozhodnutí mať prirodzený pôrod a boli na to aj vybavení.
A tu by som prvú časť blogu o pôrode v Španielsku ukončila. To ako sme na na pôrod pripravovali a ako naozaj prebiehal si budete môcť prečítať v pokračovaní, ktoré dopíšem dúfam čoskoro.
A čo vy? Trúfli by ste si rodiť v zahraničí, bez ovládania jazyka danej krajiny? Dajte mi vedieť, som zvedavá.