V predošlom blogu som to trošku predostrela, ale chcela by som túto tému načrtnúť trošku viac, lebo sa nás osobne týka a mne to spôsobilo už niekoľko prebdených nocí, obrátených žalúdkov, či aj úzkostných záchvatov. Na Slovensku je toto trošku problematickejšie, ale teda v Čechách je to o niečo lepšie, ale aj tak stále náročné. Pobyt rodiča (zákonného zástupcu) s dieťaťom v nemocnici je téma číslo jeden nie len u nás doma, ale aj v médiách.

Zákon (neo)chráni

V Českej republike existuje zákon č. 372/2011 Sb., o zdravotních službách, ktorý v § 28 odst. 3 písm. e) bod 1. hovorí, že dieťa má právo na nepretržitú prítomnosť rodiča alebo zákonného zástupcu pokiaľ rodič neobmedzuje zdravotnícke úkony etc. To som parafrázovala, keď si kliknete na číslo zákona, môžete si ho prečítať celý.

Ale žiaľ aj tak je rodič nemocničným personálom často považovaný za návštevu.

Nepřetržitá přítomnost zákonného zástupce znamená, že rodič ve zdravotnickém zařízení může u svého dítěte zůstat celý den, včetně noci. Má právo na přítomnost při jeho vyšetřování, i když je umístěno na jednotce intenzivní péče nebo připravováno na operaci. Rodič se v tomto případě nebere jako pouhá navštěva, a z tohoto důvodu se na něj nevztahují návštěvní hodiny. 

zdroj: pravo21.cz

Čo nemocnice majú sú interné predpisy. A v nich uvádzajú svoje „pravidlá“ ako to u nich funguje. Čo samozrejme dáva zmysel. Vnútorné poriadky musí mať každá takáto inštitúcia. Čo ale v poriadku nie je, že tieto predpisy sú prakticky v úplnom rozpore so zákom o zdravotných službách. A pre neznalého rodiča to znamená, že pokiaľ sa nemocnica oháňa práve týmito predpismi a chce rodiča presvedčiť, že nesmie byť pri odbere krvi, pri ultrazvuku, že nemôže v nemocnici spať a tak ďalej, tak veľmi často uspeje a rodič odchádza.

Avšak zákony stoja nad akýmikoľvek internými predpisamy. A tak sa treba vyzbrojiť vedomosťami a pevnou vôľou. A nenechať sa od dieťaťa odlúčiť.

Dopad odlúčenia od rodiča na dieťa

Možno dobre a možno na škodu – po tom, čo som sa pridala do FB skupiny Podpoříte mne v osvětě?(Práva v nemocnici a AKTIVNÍ řešení stížností) som si prečítala toľko ťažkých, desivých a smutných situácií, že som si bola istá, že musím bojovať o to, aby sme z nemocnice neodchádzali s tramou. Ako Meliska, tak aj ja. Lebo to si, mám pocit, už veľa lekárov a sestier neuvedomuje, že ich konanie môže pacienta ovplyvniť na niekoľko mesiacov, či rokov dopredu. A preto úplne nesúhlasím s tým, čo som spomenula v predošlom blogu. Neverím, že je to dobré mať za sebou kým je malá. Je jedno ako staré je dieťa. Interakcie s inými, ich správanie, prežívanie situácie – to všetko má vplyv na vývoj dieťaťa.

Spomienky sú zvlástna vec a tu ma nikto nepresvedčí, že trojročné dieťa si nebude pamätať, keď jej mamu nenechajú pri nej na noc. Že nebude mať na ňu negatívny vplyv, keď sa zobudí a bude sama a nikto nepríde, keď bude plakať. Alebo príde unavení a prepracovaní personál, ktorí jej neprejaví pochopeni, lásku či aspoň láskavosť, ale naopak po nej nakričí, aby spala, aby neplakala, prípadne ju priviaže o postel, pretože sa o ňu nechcú starať a to je ich riešenie, aby si neublížila.

Nie, to nie je moja predstavivosť. To je realita mnohých ordičov, čo toto zažili. Na druhú stranu, chcem povedať, že rozumiem aj personálu nemocníc. Hlavne takým sestrám, ktorých práca nie je absolútne adekvátne ohonotená (ako v ČR tak aj na Slovensku). Častokrát sú prepracované a „zdeptané“ zo svojej situácie. A hoci to chápem, nemyslím, že je správne, že to má dopad na pacientov. Najmä na tých najbezbrannejších, ktorými sú deti.

Ako je to na Slovensku

Žiaľ, tu nemám toľko info, ako by som chcela, ale čo to som sa dočítala. Na Slovensku žiaľ v zákone ako takom nie je (zatiaľ) zakotvené, že dieťa má právo na nepretržitú prítomnosť rodiča. Existuje tzv. charta práv hospitalizovaných detí, ktorá bola schválená na prvej európskej konferenci o hospitalizovaných deťoch v r.1988. Poväčšine ju nájdete zverejnenú na webe nemocnice. Napríklad taký Národný ústav srdcových a cievnych chorôb ju má tiež. Avšak hoci existuje, nie je až tak uznávaná. Resp. nie je možné nič vymáhať právnou cestou.

Aktívna v tejto problematike je napr. Vladimíra Marcinko, poslankyňa NRSR a predsedníčka výboru za európske záležitosti, ktorej je táto téma blízka. Prednedávnom jej prešiel zákon garancie prítomnosti ženou zvolenej osoby pri pôrode. A preto verím, že ak sa niekomu podarí zmeniť zákon o zdravotnej starostlivosti pre deti, tak to bude práve ona.

Na túto tému by sa dalo rozpísať ešte desať blogov. Neviem, nakoľko je pre vás zaujímavá, tak mi dajte vedieť, či by ste chceli vedieť viac. Ja vás určite budem informovať ako na mojom Instagrame, tak neskôr aj tu na blogu o našej skúsenosti z nemocnice. Držte nám palce! Alebo radšej, držme si palce spolu:)