Zásnuby. O tom bude pokračovanie nášho LOVE STORY. Popravde, ja som žiadne veľké pokľaknutie nečakala. Marcel nie je práve najväčší romantik a vždy mi hovoril, že on také veci nevie. Pamätám si ako som mu jeden krát povedala, že má byť v týchto veciach sám sebou a nie hrať sa na princa Charminga, keď to nie je v jeho náture.
Ja som celkom skoro vedela, že Marcel by mohol byť ten pravý. Všetko, čo ma na ňom rozčuľovalo som zároveň mala rada. A myslím, že to tak bolo aj naopak. Asi rok a pol potom, ako sme sa dali dokopy sme na dovolenke prebrali tému svadby a budúcnosti. Len tak som nadhodila, že rok 2017 by bol skvelý rok na svadbu, lebo 7 je moje šťastné číslo. Dokonca som našla dátum, pre nás ako stvorený: 9.9. Obaja sme 9ho narodení. Marcel sa smial, že určite je pekný dátum aj v roku 2018 (hej hej, nikam sa neponáhľal). Ja som tvrdila, že určite nie taký pekný.
„18.8.2018 by bol super dátum“ povedal.
„To určite nie je sobota!“ namietala som.
Otvorili sme kalendár a bola to sobota. So smiechom sme to nechali tak a zasa riešili až o pár týždňov. Nejako sme sa zhodli, že jeseň bude lepšia ako leto a že teda toho 9.9. sa vezmeme. Na predstave o tom aká svadba to bude sme sa rýchlo zhodli. Nejaká príjemná stodola, les, lúka, stan. Žiadne hotely, reštaurácie a podobne. Nebol to náš štýl. Ja som si dokonca predstavovala, že Marcel ani oblek nemusí mať a ja si oblečiem len jednoduché vílie šaty.
A tak sme začali plánovať a šetriť peniažky. Plánovač vo mne vytvoril mesačný kalendár na úlohy a sumy, ktoré budeme potrebovať odložiť. A začala som oslovovať kolegov z fachu. Nastal však jeden veľký problém a to ten, že sme nevedeli nájsť v okolí Bratislavy priestory podľa našich predtáv pre toľko ľudí, koľko sme plánovali pozvať. Zhodli sme sa, že sa nechceme ukrátiť o ten pocit pohodovej, neformálnej svadby a ani nechceme redukovať zoznam hostí.
Len tak zo zvedavosti som začala pozerať dátumy na rok 2018. Čas sa nám totiž krátil, miesto sme nemali a ani to šetrenie nešlo podľa mojich tabuliek. Znamením, že svadbu musíme posunúť bolo, keď som zistila, že naše výročie pripadá v roku 2018 na piatok. Keď som s touto myšlienkou šla za Marcelom, ešte som ani vetu nedokončila a už prikyvoval, že súhlasí.
A tak sme obvolali všetkých dodávateľov, ktorých sme už dohodli a zisťovali, či to bude aj pre nich možné a našťastie to bolo všetko ok. A my sme sa trošku ukľudnili a spomalili sme. Do svadby nám teda ostávalo niečo vyše roka.
Jeden deň, som prišla domov z práce. Marcel v ten deň robil z domu, lebo ho prišiel pozrieť kamarát z Čiech. Už ako sme sa zvítali sa mi zdal nejaký iný, ale vôbec som tomu nevenovala väčšiu pozornosť. Vravel mi, že vraj počul, že keď žena vytočí muža do vývrtky tak je tá pravá. A že to vie na isto, lebo ja ho teda vytáčam pravidelne. Veľa ma objímal a celkovo bol veľmi ľúbivý. Po večeri sme každý pracovali na svojich veciach a ja som bola zvedavá na čom posledné dni pracoval on.
„Programoval som hru. Pre teba, ale ešte nie je hotová!“ povedal.
„Pre mňa? Akú? Ukáž!“ vyzvedala som, lebo som bola veľmi zvedavá.
„Ale ozaj nie je hotová.“
A na počítači mi otvoril okno zo starým známym hadíkom. Ja som tú hru zbožňovala a závidela celé detsvo všetkým, ktorí mali Nokiu 3310. Marcel povedal, že musím nahrať 300 bodov, aby som vyhrala.
Challenge accepted!
Bolo to iné ako hrať na mobile, ale bavilo ma to. Ale bolo to hrozne ťažké. Okrem klasických kociek, čo zbieral had, vyskakovali kde tu na mňa bonusové cukríky (ktoré boli okrem srdiečka veľmi divných tvarov). Nešlo mi to a Marcel ma už presviedčal, aby som to skúsila zas zajtra. Ale ja som sa nechcela vzdať. Mala som 250 bodov a o sto šesť som sa snažila nenabúrať. A zrazu mi chýbal už len bod. Zjedla som ho a pred hadíkom vyskočil na mňa prsteň, ktorý hadík hneď zjedol. Obrazovka stmavla, vypísalo to nejaký text, že mám pustiť pesničku od Jasona Mraza.
Ani neviem kedy a čo, ale Marcel kľačal na gauči vedľa mňa a asi ma žiadal o ruku, lebo som povedala Áno.
V šoku som bola ešte chvíľku, Marcel mi niečo rozprával o tom, že to malo celé ešte inak vyzerať. Že tie cukríky boli naše iniciály (a nie pavúk ako som si ja myslela). A zavŕšil to tým, že ale prsteň ešte nekúpil, lebo nedošla výplata (úplne typický Marcel). Mimochodom, keby ste si moju zásnubnú hru chceli zahrať, klikajte TU!
Ďalší deň sme zaši do random zlatníctva v Poluse a Marcel mal vybrať prsteň, skoro sa nechal prehovoriť na nejaký ultra diamand v akcii, nakoniec ma zavolal a vzali sme prvý, čo sadol rovno ako uliaty. žiadna veda, zirkón mi stačil, lebo často šperky strácam a zrazu sme boli zasnúbení aj oficiálne.
Som rada, že Marcel si vzal moje slová úplne k srdcu. Ostal sám sebou a naše zásnuby skrátka nakódil ako správny ITčkár. Originálnejšie zásnuby som si vysnívať ani nemohla.
