Kto verí, uvidí…

O viere, mojom motte a tetovaní – ako to ide dokopy? Čítajte ďalej…

Nedávno som ostala veľmi zarazená, keď som si na Instagrame v stories u veľmi sympatickej mamy a instablogerky Vinárova žena prečítala, že jej vždy, keď spomenie vieru, kostol a pod. odbudnú nejakí tí followeri. Prečo je to tak? Nebodaj je viera nákazlivá a mohli by sa ľudia náhodou nechcene ocitnúť v kostole, lebo si sem-tam prečítajú o tom, že je nedeľa a rodina šla do kostola? Neviem, nejde mi to do hlavy.

via GIPHY

Ja sledujem hromadu ľudí, ktorých obsah sa mi páči a sledujem ich práve preto: vizuálny obsah a ich myšlienky, ktoré zdieľajú. Určite sa medzi nimi nájdu aj zarytí ateisti, či ľudia s iným vierovyznaním, ale nemám pocit, že je to niečo, čo by ma malo “vyhnať” z ich profilov len zato, že oni majú iný pohľad na svet ako ja. To, že sa prezentujú s niečím, čo nepoznám, nie je mi to blízke alebo s tým nesúhlasím ešte neznamená, že sa mi prestane páčiť ich tvorba. Práve naopak, rozširuje to moje obzory, vyzýva ma to zamýšľať sa nad témami, či otázkami, ktoré by som možno nikdy neriešila. V neposlednom rade, núti ma to skúmať moje vlastné názory a postoje, utvrdzovať sa v tom, čomu verím alebo zmeniť pohľad na vec, lebo áno, aj to sa bežne môže stať.

Kto verí, uvidí je sloganom môjho blogu. Možno v ňom na prvý pohľad nepostrehnete to, že som veriaca. To nevadí, ten význam je tam skrytý. A ochvíľku vám poviem, ako som sa k tomuto mottu dostala a prečo ho mám aj vytetované.

Ja som k viere bola vychovávaná, ale nikdy nie nútená. Skôr to bolo o tradícii v rodine z maminej strany. Rozhodne ma moji rodičia nestrašili, že keď nepôjdem v nedeľu do kostola tak bububu. Pamätám si, že keď som šla do kostola prvýkrát úplne sama (mohla som mať možno 10 rokov, neviem) tak som sa v polke zdvihla, povedala mojej susedke, že je to nuda a šla som zazvoniť kamarátke, čo bývala neďaleko kostola. Pri príprave na prvé sväté prijímanie ma pán farár neustále napomínal a mama sa musela za mňa často prihovárať, aby mi dovolil naň ísť, že ja sa tie prikázania určite naučím. Prihováranie pomohlo a asi som sa ich aj naučila:) Z birmovkou to bolo tiež také všelijaké. To už som bola v puberte a kostol ma prestal “baviť”. Nič mi to nedávalo, nevidela som zmysel v modlení či spovedi. Dokonca mojou najobľúbenejšou kapelou bolo HIM, čo som až oveľa neskôr zistila, že ich hudbu sa radila medzi satanistickú. Veru v tom čase mi čítať a prekladať texty vôbec nenapadlo.

Ale nejakou náhodou som sa prihlásila na strednú cirkevnú školu (bola vtedy druhým najlepším gymnáziom v Bratislave a to bol aj dôvod, prečo som tam chcela ísť) a aj som sa na ňu dostala. A to môj život a aj pohľad na vieru časom veľmi zmenilo. Vďaka tomu som sa stretla s mladými veriacimi ľuďmi z našej farnosti, dostala som sa do partie, ktorá mi v tom čase veľmi chýbala. Nechcem tu vlastne teraz písať celý môj príbeh s Bohom. Ale premostiť sa nejako k pointe, ak vôbec pointa bude.

Viera neznamená byť každú nedeľu v kostole, ani sa modliť každý večer pred spaním či ovládať Bibliu naspamäť. Viera znamená pre každého niečo iné. Viera znamená nádej. Kto verí, uvidí…

Kedysi existoval televízny filmový kanál Hallmark, možno ešte jestvuje, neviem. A na ňom jedného dňa šiel film, ktorý zmenil môj pohľad na vieru. Bola som práve vo veku, keď som už chápala, že mi list z Rokfortu nikdy nepríde, ale zároveň som verila, že krásne a zázračné veci sa dejú. Len možno inak, ako som si dovtedy predstavovala. Ten film sa volala Na palube jednorožca. Videla som ho asi tridsaťšesťkrát. Neviem, nerátala som to (alebo možno áno).

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt credendo vides

V tom filme odznelo latinské motto Credendo Vidés, v preklade Kto verí, uvidí. Tak som ten film zbožňovala, že sa toto motto stalo mojím životným mottom. V 15-tich som si ho chcela dať vytetovať, ale bola som celkom rozumné dieťa a povedala som si, že názor na tetovanie sa mi neskôr môže zmeniť, a že pokiaľ budem chcieť tetovanie aj o desať rokov neskôr, tak si ho dám.

Prešlo trochu viac ako desať rokov, písal sa rok 2015. Rok, ktorý by som inak mohla pomenovať aj rokom splnených snov. V tomto roku sa mi podarilo naozaj splniť hneď niekoľko mojich veľkých snov, ale o tom zasa inokedy. V tom roku som sa, ale odhodla aj na to tetovanie. Žila som tým mottom už vyše 10 rokov. Prenieslo ma cez niekoľko ťažkých chvíľ v mojom živote. Vedela som, že si ho chcem zapamätať navždy a že je fajn, keď si naň spomeniem, vždy keď ho uvidím (čo nie je až tak často, lebo ho mám vytetované na rebrách pri srdci).

A kde je tá spomínaná pointa? Už si nie som istá. Myšlienky sa mi hrnuli do hlavy pri uspávaní Melisky a mala som potrebu rýchlo o nich napísať. Napísať niečo o viere. Tej mojej, ale aj tak všeobecne. Ja verím v Boha, ale verím aj v seba. Verím aj v evolúciu, lebo nie, ozaj nebola Zem zaľudnená Evou a jej synmi – to vedia všetci kresťania mimochodom. Verím, že zázraky sa dejú a verím, že ich v živote mám. Jeden taký sladko spinká v našej posteli. Viera nezabezpečí to, že sa nám splnia všetky sny. Ale dokáže nám dodať odvahu snívať. Viera nie je niečo, čo by ste mali odsudzovať len preto, že vy neveríte v Boha. Každý v niečo veríme a naozaj nie je podstatné, kto v čo. Svet by bol krajší, keby sme sa za vieru neodsudzovali, nekritizovali, nehanbili a keby sme si ju neporovnávali (nikoho nie je lepšia ako tá druhá). Súhlasíte?

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

You may use these HTML tags and attributes:

<a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>