Asi prvýkrát EVER sa stalo niečo nevídané a to, že som na Veľkonočný pondelok nebola nútená sa aspoň trikrát prezliecť do suchého oblečenia, ani nemám žiadnu modrinu po buchnátoch od šibákov. Šibači sa totiž tento rok nedostavili, nezladili si hodinky a skrátka nezvonili už o ôsmej ráno pod oknami.
Ja osobne mám tradíciu Veľkej noci rada. Hej väčšina dievčat to vníma ako nefér zvyk, týranie a majú z toho nočné mory. Ale tradície by sa zachovávať mali. Je to kus histórie, ktorú si môžme vždy pripomenúť . Zamyslieť sa tak nad tým, odkiaľ pochádzame, kde sme a kam smerujeme ako ľudia z jedného národa. Mne sa na Veľkej noci páči všetko to pohostinstvo. Chlapci idú od domu k domu, všade sa nachvíľku zastavia, posedia, niečo popijú a pojedia.
Keďže som tušila, že tento rok to asi bude niekde na bode mrazu, tak som to s pohostinstvom radšej nepreháňala. Ale tešila som sa, že budem mať čas voľačo napiecť a tak som sa pustila do muffinov a cupcakeov od výmyslu sveta.
Baránky, vajíčka, usmievavé cupcaky
Veľa koštovníkov zatiaľ nemali, ale vydarili sa. Len ich budem musieť ísť vybehať, toľko som ich pojedla 🙂
Pár som ich aspoň pobalila do škatuľky a odniesla kamarátke, ktorá mala plné ruky práce ten deň. Príjemná prechádzka uličkami sídliska bola doplnená prekvapivým snehom, ktorý snežil, ale len asi na 100 m2 z jedného veľkého oblaku na oblohe. Aprílové počasie vs. jar 1:0 🙂