Silvester odbil polnoc a ja si pamätám, že som chvíľu potom, čo sme si s kamošmi u mňa na byte pripili, sedela sama v izbe a revala som. Prišiel ďalší rok, keď život podľa mojich predstáv vyzeral byť v nedohľadne. 2015. Nuž dosť som sa mýlila…
Na druhý deň ráno, som ale vstala, odhodlaná vyťažiť z toho roka maximum. Začala som s týmto blogom a začala som si plniť sny. Založila som svoju svadobnú agentúru, naplánovala vytúžený výlet do New Yorku a tešila sa na svadby najlepších kamarátiek. Zmierila som sa s tým, že to bude bez +1 na pozvánke, lebo som nemala koho so sebou zobrať.
Takisto som sa v tom roku rozhodla vykašľať na predstavu, že si muža nájdem ako z filmu (zrazíme sa na ulici, vysypú sa mi knihy z ruky a on ich pozbiera a zaľúbi sa do mňa hneď tam na mieste :D). A tak som sa trochu viac začala zoznamovať online. Nejaké skúsenosti som už mala, ale dopadlo to vždy tak katastrofálne, že som sa bála skúšať to znovu. Ale zúfalé časy, zúfalé prostriedky. Jeden kamarát mi jedného dňa povedal, aby som si stiahla Badoo. Namietala som, že tak zle na tom teda nie som. O tej aplikácii som počula, ale mala som veľké výhrady voči tomu swipovaniu vpravo, vľavo, podľa toho, kto sa ti páči a kto nie. On tvrdil, že to nie je také zlé a že je to dokonca aj zábava. Tak som skúsila. A hneď som to aj oľutovala. Kto pozná, vie asi prečo a kto nepozná, o nič nepríde.
Prešli asi dva týždne a mne sa na ikonke tejto aplikácie kopili čísielka s upozorneniami. Neviem na čo som čakala, ale povedala som si, že ju idem hneď vymazať. Ale nedalo mi to, klikla som a začala otvárať upozornenia. Väčšina boli len dáke blbosti a zopár bolo reálnych správ od dákych mužov. Znechutene som klikala na jednu za druhou a mazala. Stále to mám v hlave, ako som si klopkala po čele, prečo som sa na to nechala nahovoriť. Až prišla posledná správa, otvorila som a ostala som prekvapená. Áno, hádate správne, bola to správa od Marcela…
„Čau gamer girl (mala som v profile, že ma bavia počítačové hry)! No a to je asi aj všetko, na čo sa zmôžem…“
To čo je? pomyslela som si. Klikla som na jeho meno a otvoril sa mi profil a uvidela som toto:
Verte alebo nie, stále to bolo to najnormálnejšie, čo som na Badoo čítala a videla a preto som si klikla aj na ďalšie fotky a tam už sa na mňa usmieval Marcel.
Nedalo mi to a na takú milú hanblivú správu som musela odpísať. Nepamätám si presne, čo som napísala. Ale za pár hodín prišla odpoveď a dali sme sa do reči. A išlo to úplne samo.
Ja som Badoo veľmi nerozumela a tak som občas bola vydesená, keď mi napísal niečo v štýle: „Vždy si odomňa vzdialená 2 km, ale dnes si bola len 1km…“ Až neskôr som pochopila, že pricíp tej aplikácie bol, že si mohol vidieť, či sa niekto, kto sa ti páči, nachádza v tvojom okolí…
Usúdila som nakoniec, že teda nejde o nejakého psychopata 😀 a po pár týždňoch sme to konverzovanie presunuli na Facebook a ja som tú aplikáciu naozaj vymazala.
Marcel bol dosť iný ako muži, s ktorými som sa zoznámila online. Nedával mi zvláštne otázky, ani ma nebalil. Posielal mi fotky svojho psa, vtipné meme aj menej vtipné meme a pesničky na Youtube. Dalo sa s ním písať úplne otvorene. Prakticky mi písal skoro každý deň. Pýtal sa ma ako sa mám, čo mám v pláne a aké filmy sa mi páčia. O hudbe a filmoch sme sa rozprávali najviac.
Po čase som pochopila, že ma Marcel asi sám od seba do kina nezavolá. Stále rozprával o tom, ako by chcel vidieť nejaký film. Aj ja som ho chcela vidieť a nie raz som mu to napísala, ale on nič. A keď som na ten film šla a neskôr mu o tom povedala, bol strašne sklamaný. Hold tak mi došlo, že ak sa s ním budem chcieť stretnúť, budem to musieť iniciovať ja.
Niekedy v marci na to vznikla príležitosť. Pokazila som si niečo na blogu a nevedela som si s tým dať rady. A tak mi napadlo, veď poznám IT-čkára. A tak som Marcelovi napísala, či mi vie pomôcť a že ak mi blog zachráni, rada ho pozvem na kávu.
A tak sme sa dohodli. Po práci som sa vybrala do Apollo Business centra, kde on pracoval. Na tento moment mám veľmi milé spomienky. Počasie bolo hnusné, vyzeralo to celý deň na dážď. V týchto končinách som asi nikdy v živote nebola a Marcel ma navigoval cez správy.
Vystúpila som z autobusu a kázal mi prejsť cez prechod. Očividne ma videl alebo vedel kde som, ja som netušila ani prd. Ale keď som cez ten prechod prešla, spoza rozvodovej skrine na ulici na mňa vyskočil vysoký chlap so šiltovkou na hlave. Celkom ma vystrašil, ale na tvári mal príjemný úsmev a hneď z neho vyžarovalo to sympatično, ktoré som cítila aj cez správy. Tak klasicky hanblivo sme sa zoznámili a šli si sadnúť na kávu.
Ja si pamätám, že mal na sebe Duff tričko, mierne strnisko a povedala som si, že na živo vyzerá oveľa lepšie ako na fotkách. On si pamätá, že som mala na sebe (vraj) vyťatahný ružový sveter. Kecali sme, opravil mi blog, vypili sme kafčo a čas bežal. Pôsobil hanblivo, ale nerobilo mu problém rozprávať sa rovnako otvorene ako cez správy. Medzitým sa ozaj spustil riadny lejak a ako sme sa chystali rozlúčiť, spýtal sa ma ako sa dostanem domov, a že či ma nemá odviesť. Súhlasila som, veď komu by sa chcelo 40 minút v daždi trepať domov. Ale s obozretnosťou som sa nechala odviesť len na zastávku autobusu, ktorým som to mala domov už len 5 min. Veď človek nikdy nevie, že áno.
A takto sme sa s Marcelom spoznali. Má tu ešte niekto online lovestory? Ak áno, napíšte mi, rada si prečítam ten váš príbeh. A zasa niekedy nabudúce vám hodím pokračovanie o tom, ako som zistila, že som jeho frajerka (lebo áno, dozvedela som sa to bez toho, aby som to už ja tak vnímala 😀 )