Láska cez internet II. alebo Avengeri a prvá pusa

Sľúbila som vám pokračovanie tejto našej online lovestory. Ako sme sa S Marcelom spoznali si môžete prečítať TU. No a ako to šlo ďalej? Vcelku veselo, veď posúďte sami…

Zo stretnutia s Marcelom som mala veľmi fajn pocit. Nielenže mi ochotne pomohol vo veci, ktorej až tak úplne nerozumel a nemusel, ale nebolo trápne ticho, zasmiali sme sa a naše konverzácie online pokračovali aj naďalej. Pre mňa bolo pozitívom, že ich skoro stále inicioval on. Pri iných mojich online spoznaniach sa mi často stalo, že som musela konverzáciu udržiavať ja a postupne mi došlo, že tá druhá strana teda asi až taký záujem nemá. No na to, že ma ráno čakala od neho správa som sa prakticky vedela spoľahnúť.

Pár dní po našom prvom stretnutí, sme sa dohodli na kine. Išli sme si pozrieť film Chappie. Stretli sme sa v Poluse a obaja z toho dňa máme spomienku na to, že sme si na sebe všimli niečo, čo nám prekážalo. Marcelovi vadilo, že som si nadrzo vyložila nohy na sedadlo pred sebou (kde nikto nesedel)… Hold, dlhé nohy sa niekde musia poskladať a nie je to najlepšeí zvyk, ale čo narobím. No a mne vadilo ako sa pustil “pahltne” do popcornu. Celý ho spráskal prakticky skôr ako sa film rozbehol a vôôôôbec sa nepodelil. Vždy sa na tom dobre smejeme. Paradoxne to, že ma do kina nepozval, resp. neplatil lístky mi vôbec neprekážalo, práve naopak. Moja mama my vždy rozprávala, že keď s tatkom randili, každý si vždy platil za seba. Na pozvania sú podľa mňa vždy vhodné príležitosti.

No a takto sporadicky sme sa stretávali a písali si celý apríl. Prvého mája som letela do New Yorku a tu som si povedala, že idem toho Marcela trochu otestovať. Asi týždeň pred odletom som tak mimochodom v našej konverzácii spomenula, že sa mi nechce ísť do Viedne autobusom, že to bude otrava. No a on sa mi hneď ponúkol, že ma tam odvezie. Vcelku ma to zaskočilo, ale teda aj úprimne potešilo. V deň odletu mi, ale poriadne začalo lepiť, lebo večer sme si moc nepísali a ráno sa neozýval. Bola som zbalená a sledovala som čas, že kedy mám poslednú šancu utekať na bus. Ale akosi som mu slepo dôverovala, že to by mi predsa neurobil. Samozrejme v hodine dvanástej mi písal, že už ide, len bol večer na pive a dával sa dokopy. Odľahlo mi…

Cesta na letisko bola veľmi fajn, super sme si pokecali ako vždy a ja som už vtedy cítila, že dávam do tohto nášho stretávania sa akési nádeje. Na letisku som mala strašnú chuť dať mu pusu, ale miesto toho som sa spýtala ako sa mu odvďačím za odvoz a on si vypýtal magnetku.

Zaujímavé to začalo byť po mojom návrate o desať dní. Teda ešte som ani doma nebola a už mi písal, kde má magnetku. Tak sme sa deň po mojom návrate stretli na kávu (alebo aj dve, keďže jetlag) a od toho dňa sme sa stretávali každý deň. Poväčšine po práci v kaviarni pri jeho robote, v meste na kofolku, ale prišiel aj ku mne na byt a spravili sme si movie night (doslova, lebo odchádzal asi o tretej ráno).

spoločná záľuba – fotenie

Pamätám si jeden konkrétny deň, keď som mala ozaj zlú náladu (nepamätám si prečo) a veľmi som mu neodpisovala. A on sa ma spýtal, či môže niečo spraviť, aby som sa necítila zle. Odpísala som, že tak tona zmrzliny by pomohla. Potom mi už len neskôr napísal, že ide za mnou na dlháče a že mám ísť von. Keď sme sa stretli ospravedlnil sa, že zmrzku nemá, nevedel, kde ju tu predávajú. Bolo to za posledné roky to najkrajšie gesto, ktoré pre mňa niekto urobil. Poprechádzali sme sa po sídlisku a on navrhol, že si cez víkend môžme spraviť výlet. Kam nepovedal, vraj to bude prekvapko.

V nedeľu poobede po mňa prišiel a šli sme do rakúskeho Carnuntum – múzea s ruinami z rímskej ríše s expozíciami života tej doby. Obaja sme si vzali foťáky a fotili sme. Zasa ďalšia vec, ktorú sme mali spoločnú. Bolo to príjemné poobedie, sem tam spŕchlo. Spomínam si na moment, keď sme si dali pauzu a v starých akože rímskych kúpeľoch sme si ľahli na také lehátka a boli ticho, sem-tam sme sa na seba pozreli. Veľmi som chcela vedieť, čo mu vtedy behá hlavou. Po chvíli ma prekvapil a povedal:

“Ak chceš, môžme ísť zajtra na tých Avengerov…”

Veľmi som mu tým totiž pílila uši. Ja som ich už videla v New Yorku a stále som nadšene rozprávala o expozícii, ktorá tam bola a podobne. A nakoniec teda súhlasil, že by sme na to šli spolu. Ako poďakovanie som mu navrhla, že môže predtým prísť ku mne na byt na večeru, že niečo konečne uvarím. (Stále ma tým podpichoval, že kedy niečo navarím preňho).

Na pondelok som sa tešila viac ako obvykle. Mala som dojem, že to je už také ozajstné rande, hoci sme sa o tom tak nerozprávali. Po práci som sa pustila do prípravy večere. Moji spolubývajúci boli doma a samozrejme sa na Marcela veľmi tešili, že ho spoznajú (keďže som o ňom asi dosť veľa rozprávala). Cítila som sa tak trochu, akoby šiel spoznať mojich rodičov a nebolo mi to práve dvakrát vtipné. Aj to po jeho príchode tak trochu trápne, ostýchavo prebehlo, ale smiali sme sa na tom. Ziedli večeru a do kina sme mali ešte dosť času, ale Marcel povedal, že už musíme ísť, lebo má ešte niečo pripravené.

Vzal ma prosím pekne šoférovať. Teda veľmi sa snažil vysvetliť mi ako sa šoféruje na parkovisku pri jeho bývalej škole. Nebolo to ani jednoduché, ani príjemné a asi ani veľmi bezpečné. Ale bolo to veselé a ja som sa riadne vystresovala. Kino už bolo potom ozaj tou čerešničkou na torte a film sa nakoniec páčil aj jemu. Nastal čas ísť domov a ako inak ma odviezol.

Môj mozog mal veľmi dobrú náladu. Cítila som sa ozaj šťastná, ale ja trochu zmätená z toho, čo toto vlastne je. A keďže som aká som, po zaparkovaní mi to nedalo a spýtala som sa ho narovinu niečo v zmysle:

“Počuj, tieto naše stretnutia, je to randenie?”

“Neviem, je?”

“Ja neviem, ty povedz.”

“Tak si hej…”

Potom sme sa na seba usmievali, ešte stále asi trochu zmätení a Marcel dodal: “And now kiss…” A ja som sa strašne rozosmiala a dali sme si prvú pusu.

Ako som vám sľúbila v prvom blogu o tomto našom príbehu, to že sme frajeri som zistila až o pár dní neskôr. Teda v mojej hlave randenie ešte nebol oficko vzťah asi, nebrala som sa tak, že som jeho frajerka. Nechcela som to zarieknuť alebo čo. Ale pár dní na to sme sa viezli spolu v aute a volal mu kamarát a Marcel mu oznámil, že je práve s frajerkou a že mu zavolá neskôr. Moje srdce sa potešilo. Pár dní na to mi oznámil, že a teší, že má plus 1 na svadbu najlepšieho kamaráta a mne docvaklo, že tie svadby mojich najlepších kamarátiek budú tiež o niečo príjemnejšie, keďže som našla Marcela.

Dva týždne po našej prvej puse, sme mali jedno pekné rande v Lozorne a tam ma Marcel opäť raz prekvapil. Spýtal sa ma, či viem, ktorý deň bude naše výročie. Popravde som ostala prekvapená, že také niečo v mojej hlave nie je uložené. On vytiahol z vrecka lístok z kina a tam čierne na oranžovom svietilo 25. máj. Tento pondelok to bude presne 5 rokov od nášho pondelka, kedy sa nám obom zmenil život a našli sme v sebe spriaznenú dušu. Bude to zároveň aj prvý deň, kedy po karanténe budeme môcť ísť všetci traja aj s Meliskou von ako rodina. Myslím, že to bude ozaj pekné výročie 🙂

V ďalšej časti tohto nášho príbehu sa dočítate ako som dostala prsteň, ktorý som si naozaj nemohla nastoknúť na prst, lebo ho zjedol had…

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

You may use these HTML tags and attributes:

<a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>