Ahojte snílkovia,
po dlhšej pauze píšem aj na blog, nie len na sociálne siete. Život je taká rýchla spleť okamihov, ktorá plynie nekontrolovateľne – občas rýchlo, občas pomaly. Dnešok je jeden z tých dní, keď chcem trochu spomaliť a zamyslieť sa. A upozorniť na text tohto blogu, nie rozptyľujúce fotky, pre dnes nezvyčajne bez „ilustrácií“!
Vravíte si o čom tento blog bude? No bude to jedna z mojich úvah nad vnímaním našich vlastných úspechov a neúspechov a za príklad si beriem práve tie svoje. Ja by som to teraz tak zhrnula, že sa mi na päty lepí smola a toho neúspechu je viac ako úspechu. Ale tak rozpoviem to pekne po poriadku:
Začalo to pred vyše týždňom, keď som paradoxne na ceste za novým úspechom (rozumej prekonanie novej hranici pri behu v parku) podcenila svoje sily a zručnosti, presilila si nohu a natiahla som si sval.
„Celkom nahovno,“ povedala som si. „Ako mám ostať motivovaná a ísť za svojím cieľom, keď mám problém vôbec stupiť na nohu?“ sťažovala som sa v správe bojfrendovi.
„Nuž, veď to prejde…“ povedala som si na druhý deň. Ale ono to neprešlo. Vraj oddychuj a vylož nohy, povedal mi doktor. Zasmiala som sa – ha to sa mu povie – vylož nohy, oddychuj.
Denne musím prejsť 2 km len na autobus a do práce (to sa nesťažujem, len konštatujem). Nehovoriac o tom, že sa snažím prejsť aj o niečo viac. Ale tým 2 km sa nevyhnem. Takže oddych nohe nehrozil. Nuž a čakali ma skúšky z autoškoly. Takže som pekne chodila do Bratisky trénovať – aj to sa nohe nepáčilo. Nepáčilo sa jej ani to, že som ju vzala na prehliadku v podpätkoch, ani to, že som bežala za autobusom. Skrátka moja noha vôbec nebola rada, že od nej vyžadujem pohyb, keď jej sa chce trucovať s natiahnutým svalom.
Z tohto neúspechu mi je celkom na nič. Je to také moje smoliarstvo, že vždy keď sa mi darí vytvoriť si nejakú rutinu, keď som na dobrej ceste za úspechom a keď mám aj veľké odhodlanie, príde nejaká prekážka. Ale už som sa naučila, že sa k neúspechu nemožno stavať negatívne a vešať flintu na klinec, či ako sa to hovorí. Úspech prichádza aj vtedy, keď ho nevidíme. Nie je to jasný cieľ pred nami, ktorý musíme naplniť.
Úspech je už aj odhodlať sa, začať, vyskúšať, odvážiť sa, chcieť.
Môžete ma pokojne citovať, nevadí mi to 🙂
Hlavne som si to uvedomila dnes aj preto, že ma stretol iný neúspech a to že som nedala vodičák na prvýkrát. Kužeľ jeden! Asi sa zaľúbil do môjho kolesa a skrátka sa museli pobozkať v tom momente, keď som sa priblížila. No ale, pravda je taká, že pre mňa osobne je tento neúspech vlastne malé víťazstvo. Lebo kým som sa na vodičák ja stará korčuľa odhodlala, a kým som prekonala strach sadnúť si za volant, a kým som prekonala strach druhýkrát po tom, čo ma bojfrend išiel učiť na poľnej ceste a skončila som skoro v priekope… Prekonala som samú seba už len tým, že som sa pokúsila. No a ešte to môžem skúšať dvakrát – potom keď neuspejem už budem viac nasrdená ako povznesená. Niektorí moji dnešní vodičákoví súputníci mali hlavu v smútku, keď spravili kiks…
Určite to zamrzí, keď si poviete, že už to mohlo byť za mnou a už som si mohla frčať domov autíčkom a nie čakať na autobus do 18,40 lebo ten predtým Vám ušiel do 19:00 lebo ten o 18:40 meškal. Ale veď treba si veriť – o tom to celé je. O tom tu stále hovorím, až sa opakujem ako moja mamka, keď nám musela stále opakovať, aby sme si umyli po sebe ten riad.
Verte v seba samých, milí rojkovia, verte, že dokážete veľké veci ako:
- naučiť sa variť,
- zašiť si gombík na košeli,
- opraviť pokazenú telku,
- zkonštruovať najlepší raketoplán,
- vypestovať dosť jedla pre celý svet,
- nájsť liek na hlúposť politikov…
Ako vždy Vám to chcem pripomenúť milí moji:
Kto verí, uvidí!